Ako zbaliť suchára – 20.kapitola

Natáliine ráno bolo pohodlné, lebo fotenie mala dohodnuté až okolo obeda. Nič výnimočné sa nedialo a prvý telefonát prišiel až slušne po ôsmej. Marek:
„No dievča, také zmiešané pocity si mi ty ešte nevyvolala,“ spustil bez pozdravu.
„Fotky nie sú dobré?“ zneistela Natália.
„Sú skvelé, pozrel som si ich hneď v noci, ako si ich poslala. Lenže bohužiaľ, nie sú trhákom dňa. A to kvôli tebe.“
„Kvôli mne? Čo som urobila?“ zamračila sa.
„Hm. Asi si ešte nečítala noviny, čo?“
„Žiadne neodoberám.“
„Tak si vygoogli dnešné,“ poradil v čase, kedy už Natália so zlým pocitom otvárala webku najčítanejšieho slovenského bulváru.
„Dnes si jednoducho väčšia hviezda pred objektívom, než za ním,“ pokračoval Marek, ale tie slová už Natália ledva vnímala. Kapitálky na titulnej strane novín jej vyrazili dych.

JE OSUD NÁRODNEJ BANKY V RUKÁCH ŠĽAPKY? OLIVER KALIS STRÁVIL PRACOVNÝ VEČER V SPOLOČNOSTI ŽENY ĽAHKÝCH MRAVOV! JE OHROZENÁ BEZPEČNOSŤ?

Ako obarená prešla pohľadom fotku, na ktorej sedí vedľa Olivera pri bare. Ešte chvíľu mlčala a potom duchom neprítomná do telefónu vydýchla:
„Zavolám ti neskôr.“
Ruka s telefónom jej pomaly klesla na stôl. Rýchlo, len zbežne prečítala článok a potom hľadala ďalšie noviny. Vo väčšine sa téma opakovala, viac či menej bulvárne podaná. Nikde však nezabudli spomenúť slová „erotika“, „bohémka“ a „neviazanosť“. Vzala telefón a vyšla si na balkón zapáliť. Hlavou jej leteli myšlienky ako opreteky. Aký to bude mať vplyv na Olivera, či mu to môže reálne poškodiť a či sa na ňu hnevá. Vždy vedela, že jej práca a otvorenosť v sexualite ľuďom veľmi nevonia, nie raz si za to vyslúžila hrubé nadávky. Ale bolo jej to jedno, občas sa dokonca smiala sama na sebe, že by chcela mať aspoň spolovice taký sexuálny život, ako si o nej ľudia myslia. Lenže toto je iné. Kto mohol tušiť, že si začne s chlapom, ktorý zaujíma novinárov?

S malou dušou otvorila okno správ.
Oliver: „Dobré ránko, pani moja :-* “
Správa bola stará vyše hodiny.
Natália: „Dobré ráno.“
Oliver: „ :-* ako sa mi vyspalo moje pokušenie?“
Natáliu ten nežný tón prekvapil. A potom usúdila, že Oliver asi ešte nevidel noviny. Tým pádom by mu to asi mala povedať sama.
Natália: „Mohli by sme sa vidieť? Vybehnem za tebou niekam.“
Oliver: „Ja som v práci, moje. Nemôžem odísť. Mohol by som až večer. Alebo ak chceš, príď za mnou, vieš, kde sídlime.“
Natália: „Hej, pri rozhlase. Dobre, zastavím sa.“
Oliver: „Stalo sa niečo?“
Na to Natália radšej neodpovedala a šla sa obliecť.

Cez vrátnicu ju pustili po skontrolovaní občianskeho a o pár minút neskôr už stála na správnom poschodí pri stole, či čo to bolo, slušivo oblečenej asi tridsaťročnej dámy. Na Natáliinu informáciu o tom, že prišla za riaditeľom odmerane povedala:
„Musíte si dohodnúť stretnutie vopred.“
„To mám, pán riaditeľ ma čaká,“ odvetila Natália so sileným úsmevom.
„Nemáte, vedela by som o tom,“ zaznela odpoveď.
„Volám sa Natália Damien,“ trvala na svojom Natália, hoci už tušila, že cez túto dámu sama neprejde. „Mohli by ste, prosím, dať riaditeľovi vedieť, že som tu?“
„Musíte počkať,“ odpovedala dáma bez toho, aby považovala za potrebné poctiť Natáliu pohľadom. Tá sa rozhodla situáciu zatiaľ nehrotiť, sadla si do jedného z kresiel a vytiahla telefón. Ako vždy ju čakala správa:
Oliver: „Uvarím ti kávu 😊 “
Natália: „Ty vieš variť kávu? :-p “
Oliver: „Za prvé, viem. Za druhé, stlačiť gombík sa supermúdrom kávovare dokáže každý. Za tretie, keby som aj nevedel, pre teba sa naučím všetko :-* A za štvrté, v skutočnosti nám ju urobí asistentka. Ak teda neprikážeš inak :-* “

Natália sa usmiala. Zdvihla pohľad na podráždenú ženu pred sebou a odpísala:
Natália: „No, tá momentálne veľmi nevyzerá, žeby mala chuť robiť čokoľvek.“

Do dvoch sekúnd sa prudko otvorili jedne z dverí, ktoré obklopovali recepciu a zjavil sa v nich Oliver. Vykročil hneď, ako Natáliu zbadal.
„Čakáš dlho?“ opýtal sa starostlivo.
„Vôbec nie,“ pokrútila Natália hlavou a vstala. Oliver však nedošiel k nej, ale k recepcii.
„Prečo neviem, že za mnou niekto prišiel?“ opýtal sa hrubo.
Žena k nemu zdvihla hlavu a zaváhala len na sekundu:
„Nemá dohodnuté stretnutie.“
„O tom nerozhodujete vy!“ vyštekol Oliver. Natália prekvapene ustrnula a uvedomila si, že pri tomto by asi nemala byť. A ten pocit ešte zosilnel, keď Oliver pokračoval:
„Keby ste sa o svoju prácu starala aspoň z polovice tak dobre, ako sa staráte do vecí, do ktorých vás nič nie je, možno by bola vaša pracovná pozícia dlhodobejšia!“
Natálii preletelo hlavou, že je nasraný. Asi už tie noviny videl. To nebude príjemná debata.
„Poď,“ prerušil jej myšlienky Oliver, keď ju oslovil a gestom ruky pozval do otvorených dverí. Trochu hlbšie sa nadýchla a vykročila. Do kancelárie vošiel až za ňou a zavrel dvere.

„Ahoj,“ pozdravil, keď sa k nemu otočila. Jeho nežný úsmev ju potom, ako sa bavil s asistentku, tak zaskočil, že sa ani nepohla, kým sa on postavil tesne pre ňu.
„Sme sami,“ zašepkal a pozrel jej na pery. „Myslíš… Že by som možno teraz mohol?“
Prekvapene nadvihla obočie:
„Nie preto som prišla.“
Zatváril sa sklamane:
„Kedy mi to dovolíš? Čo mám preto urobiť?“
Nevychádzala z údivu:
„Oliver! Sústreď sa!“ prikázala, ale nedokázala sa neusmievať.
„Dobre,“ prikývol, kým Natália ustúpila dozadu a na jeho stole zbadala noviny s už známou fotkou. Vydýchla.
„Noviny si už zjavne videl,“ skonštatovala a čakala.
„Videl,“ prikývol Oliver. „Vieš, že čítam noviny. Na čo sa mám sústrediť, moje?“ opýtal sa starostlivo. Prekvapene žmurkla a na chvíľu stratila reč.
„No,“ začala. „Myslela som, že mi k nim niečo povieš,“ dostala zo seba nakoniec zmysluplnú vetu. Zľahka sa zamračil a bolo vidno, že sa snaží pochopiť situáciu:
„Nemal som v pláne s tebou hovoriť o novinách,“ začal pomaly. „Nejako nerozumiem, …“ zasekol sa. Potom otvoril ústa a trochu nadvihol hlavu:
„Aha!“ došlo mu. „Urazilo ťa, ako ťa označili,“ skonštatoval.
To už Natália nadvihla obočie a ohromenie jej ani nenapadlo skrývať.
„Moje, ale s tým ja nič neurobím,“ začal sa ospravedlňovať Oliver. „Neovplyvním médiá, hráme sa tu všetci na demokratickú krajinu…“
„Zlatíčko, ja nehovorím o sebe, ale o tebe!“ prerušila ho Natália, keď sa konečne spamätala.
Tentokrát pochopil už naozaj a celkom rýchlo. Prestal pôsobiť ľútostivo a usmial sa:
„Ty sa bojíš, či si neublížila mne?“
„A nie?!“
„Si môj pokladík,“ usmial sa ešte viac.
„Za prvé,“ začal.
„To tvoje za prvé,“ potriasla hlavou Natália, ale aj tak s napätím čakala, čo povie.
„Ja viem, kto si. A že to nie je pravda. Za druhé, ja nie som politický nominant. Mojou náplňou práce nie je páčiť sa ľuďom, ale reálne vykonávať odbornú činnosť. Čiže za tretie, keby si sa hneď aj živila prostitúciou, nikoho do toho nič nie je. Je to len moja a tvoja vec. A za štvrté, teba by som sa dobrovoľne nevzdal, ani keby si robila neviem čo. Zmenila si mi život.“
Natália stála bez pohybu a mlčala. Spracovávala Oliverove slová a pozorovala jeho tvár.
„Tým si si istý?“ opýtala sa ticho.
„Absolútne,“ prikývol a sršalo z neho sebavedomie. V tej chvíli len jeho nežný pohľad pripomínal, ako pokorne sa chová k nej. Okrem neho to bol veľmi sebavedomý chlap.

Natáliu zaliala vďačnosť a zamilovanosť. Prikývla a pomaly k nemu zdvihla ruku. Položila mu ju na tvár, prešla po nej až do vlasov a pritiahla si ho k sebe. Neprekvapivo sa len slabému náznaku jej sily hneď poddal. Položila pery na tie jeho a uvedomila si ich jemnosť. Nehýbal sa a Natálii sa zazdalo či nezadržal dych. Zbožňovala túto jeho tvárnosť a tentokrát sa jej tela zmocnilo vzrušenie. Prstami mu hrubo zovrela vlasy a špičkou jazyka čo najjemnejšie vkĺzla medzi pery. Vzdychol a keď mu jazykom vošla do úst, uvoľnil sa a začal opätovať bozk. Zvláštnou kombináciou nehy a vášne. Páčila sa jej tá jemnosť a nechcela pritvrdiť, hoci vlasy mu zvierala tak, že už to musel vnímať ako bolesť. Až po pár minútach sa neochotne odtiahla. Oči sa mu leskli, dýchal rýchlo.
„Neuveriteľné,“ zašepkal.
Usmiala sa:
„Bozkávaš sa krásne.“
„Na teba určite nemám,“ pokrútil hlavou a pôsobil trošku omámene.
„Musím ísť,“ povedala.
Oliver len prikývol.
„Dnes pôjdeš spať bez striekania,“ oznámila a kým sa odtiahla, ešte mu pohladila tvár.
„Dobre,“ prikývol ihneď. „Urobil som niečo zlé?“
„Vôbec nie, si zlatý. Ale nemôžeš vždy dostať, čo chceš. A ty si pre mňa predsa rád tvrdý.“
„Strašne rád. Budem zaspávať riadne tvrdý a riadne dlho. A myslieť na tvoju pusu.“
Uškrnula sa:
„Žeby si do nej chcel?“
Prudko sa nadýchol:
„Strašne chcel. A teraz, keď už viem, aká je, tak o to viac. …povedala si, že keď budem dobrý a poslušný, tak ma do nej pustíš.“
„To stále platí,“ potvrdila provokatívne a vychutnala si pohľad na Oliverov ďalší hlboký nádych, ktorým sa snaží ustáť vzrušenie.

Až keď vyšla z budovy a v hlave si prehrávala, čo sa práve udialo, došlo jej, že dlho zaspávať bude aj ona. Len si nebola istá, či top vinníkom jej nespavosti bude zamilovanosť alebo nadržanosť. A usmiala sa.

 

Pokračovať na ďalšiu kapitolu

Ako zbaliť suchára – 21. kapitola