„Nebudeš mať problém z toho, že tu so mnou sedíš?“ opýtal sa Oliver.
Natália na chvíľku zaváhala, či to myslí vážne:
„No čo myslíš?“ žmurkla.
„Netuším. Neviem, čo musíš a čo nie,“ odvetil Oliver úprimne.
Pokrčila obočie a po chvíli sa opýtala:
„Pamätáš, ako som ti hovorila, že neznášam akcie s dôležitými papalášmi, kam viem, že ma volajú nie preto ako fotím, ale preto ako vyzerám?“
„Áno,“ prikývol Oliver zvedavo.
Usmiala sa na neho a potom jedným okom žmurkla. Oliver v sekunde nadvihol obočie:
„TOTO je taká akcia?!“
Uchechtla sa:
„Tebe to nedošlo?“
„A podľa čoho by malo?“
Natália vydala pobavený zvuk zas a neveriacky pokrútila hlavou:
„To je okolo teba vždy tak veľa pekných žien?“
Oliver zaváhal:
„To neviem. Ja si ich veľmi nevšímam. Ale myslím, že väčšinou sú z oboru.“
„No, síce netvrdím, že nie sú, ale tvrdím, že u väčšiny z nich je ich profesia druhoradá. Napríklad hentá,“ naznačila hlavou ženu stojacu neďaleko, „s tými peknými kozami. Kto je to?“
Oliver sa pozrel správnym smerom:
„Z ministerstva, neviem kto.“
„Dobre, ta sexi tmavovláska s čiernych nohaviciach?“
Oliver pohľadom prebehol miestnosť a našiel, koho Natália myslela.
„Tá je od nás. Ale nikdy som nepochopil, čo vlastne robí.“
„No a tá tvoja hovorkyňa tiež nie je práve priemerná. Čo by bolo v poriadku, ale prečo je na takej poloformálnej akcii hovorkyňa?“
Oliver Natálii venoval pohľad, ale mlčal.
„Je tu, lebo je pekná,“ zhodnotila Natália. Sledovala, ako Oliver zase prezrel ľudí v miestnosti a prikývol:
„Asi áno. Nikdy som si to neuvedomil.“
Na chvíľu sa zamyslel a do tváre mu začala stúpať červeň. Natália si to prekvapene uvedomila a usmiala sa:
„Na čo myslíš?“
„Na nič!“ zareagoval Oliver okamžite a pozrel sa na ňu. Uvedomil si, že jeho odpoveď bola príliš prudká:
„Prečo?“
„Červenáš sa.“
Zahanbene sklonil pohľad a mlčal.
„Ale no ták!“ povzbudzovala ho Natália.
„Že… vyjadruješ sa o tých ženách tak pekne… Napadlo mi, či…“ nedopovedal.
Natália s úsmevom ešte chvíľu čakala a potom mu pomohla:
„Či spím aj so ženami?“
Jeho ešte väčšie zahanbenie jej dalo za pravdu.
„Áno, viem sa v posteli zabaviť aj s babou,“ predniesla vyzývavo.
Oliver si jemne odkašľal a zjavne hľadal slová. Ale nestihol, lebo na jeho ramene odrazu pristála chlapská ruka:
„Kámo, chápem tvoj záujem o túto dámu, ale potrebujeme ťa na chvíľu.“
Oliver sa spamätal rýchlo:
„O päť minút som tam,“ odpovedal a chlap zmizol.
„Prepáč,“ zašepkal Oliver. „Musím si ešte odskočiť a opraviť sa.“
„Za opasok?“ odmietla Natália prejsť zjavnú informáciu mlčaním.
„A divíš sa? Som tvrdý už len preto, že si pri mne. No a predstava trojky mi tiež veľmi nepomohla. Vďaka bohu za sako.“
„Máš naozaj tvrdý život,“ podpichla Natália dvojzmyselne.
„Rád ho mám pre teba tvrdý,“ zašepkal Oliver rovnako dvojzmyselne a vstal.
„Oliver?“ zastavila ho a keď sa na ňu pozrel, doplnila:
„Daj mu dve minútky, keď už tam budeš.“
Zmeravel len na zlomok sekundy:
„Dobre.“
Ešte počkal na jej spokojný úsmev a odišiel.

„Máš ich mať, moje,“ zašepkal, keď sa o pár minút zjavil a naklonil sa k nej ešte bližšie:
„Už mi nedávaj ďalšie, prosím.“
Rozmarne sa usmiala:
„Uvidíme. Choď pracovať, aj ja na chvíľu musím.“
Prikývol a pomalým krokom sa vybral k stolu. Natália ho chvíľku sledovala a potom tiež vstala a aj s foťákom sa pobrala medzi ľudí.

Tých zaujímavých bolo málo a tak aj mať v zábere Olivera spolu s ministrom bolo ľahké a rýchle. Netrvalo dlho, kým jej zavibroval mobil.
Oliver: „Nedávaj mi ďalšie minúty, prosíííím! Nezvládnem to. Ak by som teraz musel chodiť a nie sedieť, urobím sa do nohavíc. Nechcem trest, prosím :-* “
Natália: „Bojíš sa trestu? 🙂 “
Oliver: „Nebojím. Viem, že by si mi dala len taký, aký zvládnem. Ale nechcem ťa zase sklamať  🙁 “
Natália: „Radšej sa venuj spoločnosti.“
Oliver: „Absolútne ich nepočúvam. Vnímam len, ako mi v ňom tepe a v ušiach mi búši krv.“
Natália: „Zlatko! 🙂 to ti toľko dali dve minútky?“
Oliver: „To neboli len tie minútky. Myslím na teba celý deň. Tvrdnem, len na teba myslím, nieto ešte, keď si na dosah :-* “
Natália: „ 🙂 Pracuj!“
Strčila telefón do kabelky, obzrela sa na Olivera pri stole a zachytila jeho nespokojný výraz. Neodolala a odfotila si ho. Opäť cítila, že jej zavibroval telefón, ale nevybrala ho. Sadla si k baru a zapálila.

Stihla pohár vína a tri cigarety, kým sa zjavil Oliver:
„Ja mám hotovo. Čo potrebuješ odfotiť ty? Kam sa ti postavím?“
Usmiala sa pri tej formulácii a on potom tiež.
„Nikde,“ odpovedala, kým si sadal vedľa nej.
„Prečo? Rád to pre teba urobím. Ja viem, že ma máš v úlohách.“
„Mám. Ale čo som chcela sa mi už podarilo. Teda pracovne,“ vyzývavo sa usmiala.
„…mám sa báť? Rozhodla si sa dohnať ma k trestu?“ opýtal sa so zjavnými obavami.
„Ja??“
„Obaja vieme, že ak sa rozhodneš ma urobiť, tak urobíš. A ja s tým nezmôžem nič.“
„Nezvyknem tlačiť do nesplnenia úlohy. Keď ťa budem chcieť mučiť, urobím to aj bezdôvodne. Moje zadania sú vždy splniteľné.“
„Takže ma nečakajú ďalšie minúty?“ opýtal sa takmer s výdychom.
„To som nepovedala.“
Nespokojne prikývol:
„Dobre.“
Usmiala sa, naklonila k nemu tak blízko, ako ešte verila, že je spoločensky vhodné a zašepkala:
„Si veľmi poslušný. Zaslúžiš si odmenu. Choď na vécko a vyhoň si ho tam.“
Keď sa vystrela, sledovala jeho šokovaný výraz a čakala, že niečo namietne. Pootvoril ústa, prudko vydýchol a zjavne spracovával zadanie.
„Dobre,“ dostal zo seba nakoniec súhlas, čo Natáliu celkom prekvapilo.
Vstal, ešte raz si ju premeral, akoby čakal, že rozkaz odvolá a potom odišiel. Prekvapene a veľmi spokojne sa sama pre seba usmiala.

Oliver bol naspäť dosť rýchlo. Kráčal výrazne svižnejšie, ale tváril sa riadne zahanbene, aj s rumencom v tvári. Sadol si a zapálil:
„Ďakujem.“
„Honiť si vtáka na verejných véckach,“ kárala ho Natália pošepky a dosiahla presne to, čo chcela. Oliver sa začervenal ešte viac a sklonil hlavu.
„Si úchylné prasa,“ zašepkala aj hranú nadávku.
Oliver od hanby tajil dych, ale prikývol:
„Som.“
„Ale moje,“ uzavrela nežne a práve tak sa aj usmiala, keď k nej zdvihol pohľad. Opätoval úsmev:
„Ešte raz ďakujem za dovolenie. Nečakal som ho.“
„Za málo, zlatíčko. Dostaneš veľa rozkoše, keď budeš dobrý.“
Prikývol a znova sa usmial:
„Už viem. Si na mňa veľmi dobrá.“
„Len taká, ako si zaslúžiš.“