Zobudila sa na zvonenie telefónu. Kým prijala hovor, skontrolovala volajúceho a čas. Marek, šéfredaktor jedného z mienkotvorných denníkov, s ktorými spolupracovala. 9:30.
„Kto sa na teba vysral?“ opýtala sa rozospatým hlasom bez pozdravu.
„Dobré ráno, kráska. Však máš čas o piatej? Dve-tri hodky, nie viac.“
Sadla si na posteli a zažmurkala:
„Daj mi chvíľu, musím sa naštartovať.“
Vyliezla z postele rovno na balkón.
„Myslím,“ škrtla zapaľovačom, „že aj áno. Čo máš?“
Pripálila si a potiahla.
„Malé posedenie, do dvadsať ľudí, v podniku.“
„Uhm… A prečo tam nejdú tvoji?“
„Lebo tam potrebujem teba, krásko,“ v jeho hlase bolo priam počuť, že žmurkol.
„Aha. Takže zase nejaký papaláš, ktorého treba roztopiť výstrihmi. Vieš ako to neznášam.“
„Viem. Preto za to berieš dvojnásobok. Neboj, stratíš sa, pošlem tam dve baby, ktoré sú aj ochotné.“
„Hmm… Ok. Čo od neho chcete?“ opýtala sa zamračene, aby sa hneď opravila: „Vieš čo, nechcem to vedieť! Nezaujíma ma to. Kde?“
„Da cono.“
„Fajn, tí skvele varia. Ktoré?“
„Trnávka. Začína to o štvrtej, ale tebe stačí na piatu.“
„To ma teší. Pred tým mám kaderníčku, tak aby som to vôbec stihla.“
„Si poklad. Je to neformálna akcia, nohavice a tričko je ok.“
„Aspoň že tak. Ok, vidíme sa.“

Položila, urobila si kávu a pri ďalšej cige skontrolovala Olivera. Ako už veľa rán po sebe, správa ju čakala:
Oliver: „Dobré ránko, pani moja 🙂 “
Natália: „ 😀 dobré ránko, nadržanec 🙂 Ako si spal? Snívalo sa ti niečo?“
Oliver: „Nepamätám si 🙁 Ale podľa toho, ako som vstal, to bolo určite pekné 🙂 “
Natália: „Stále natvrdo? 🙂 “
Oliver: „Pri tebe už vždy. Nechápem síce, ale páči sa mi to 🙂 “
Natália: „ 🙂 aj mne.“
Oliver: „Aký deň ťa čaká?“
Natália: „Snáď príjemný. Kaderníčka, potom nechty, až podvečer mám prácu na dve hodky. Teba?“
Oliver: „Samé porady a stretnutia 🙁 Nudím sa na nich. Snáď mi aspoň budeš robiť spoločnosť.“
Natália: „Hm. Takže mimo kancel? Žiadne honenie? 🙁 “
Oliver: „To asi skôr až večer. Ale tvrdý budem aj tak 🙂 “
Natália sa usmiala a vybrala do sprchy.

Deň zbehol celkom príjemne. Úpravy krásy pretkávané Oliverovými vzrušenými správami predsa nemohli byť nepríjemné. Okolo štvrtej si doma obliekla obtiahnuté čierne nohavice, jednoduché čierne tričko so slušným výstrihom a samozrejme vysoké opätky. Ryšavá čerstvo vyfúkaná hriva do toho celého skvele zapadla. Natália sa sama na seba usmiala v zrkadlových dverách vstavanej skrine a vyšla z domu tak, aby pred piatou parkovala pred správnou reštauráciou. Nikdy nemeškala.
Natália: „Som na mieste, idem chvíľku pracovať. Ty ešte nie si doma, že?“ naťukala do telefónu, odložila ho a vošla do podniku.

„Ahoj, kráska,“ privítal ju takmer hneď po vstupe Marek. „Ako vždy presná.“
„Presnosť je výsada kráľov,“ tisícikrát zopakovala svoju obľúbenú vetu a rozhliadla sa po podniku. Pri veľkom stole sedeli chlapi v oblekoch, sem-tam notebook. Tiež zopár veľmi pekných žien, rozhovory zneli distingvovane a hoci všade boli vínové fľaše a poloplné poháre, alkohol ešte v správaní ľudí cítiť nebolo.

„Zdá sa, že aj kráľovien,“ žmurkol Marek a podal jej pohár červeného vína.
„Som autom,“ odmietla. „Čo fotím?“
„Prosím ťa, hlavne Kalisa. Ten sa strašne málo ukazuje,“ zaznela Marekova odpoveď a Natália ho prepichla pohľadom:
„Koho?“
„Oliver Kalis, bezpečnosť enbéesky, “ povedal Marek známe meno ešte raz a mávol smerom k stolu. Natália sa tým smerom strnulo obzrela, kým Marek znechutene doplnil:
„Šibnutý ajťák.“
Natália pohľadom prebehla srdcumilú tvár hľadiacu do monitora a len okrajovo vnímala Marekove slová:
„A dostaň mi ho na jednu fotku s ministrom.“
Potlačila úsmev, obrátila sa naspäť a začal nastavovať fotoaparát:
„Prečo?“
„Kalis silne kritizuje pripravovaný zákon z dielne ministerstva. Minister pre médiá vyhlasuje, že Kalis je len málo informovaný a nakoniec ich podporí, ale zatiaľ sa nedarí.“
Natália prikývla:
„Dobre.“
„Nechám ťa tu,“ naklonil sa k nej Marek a pobozkal na líce. „Svišťovi lezú zuby a Maťa je už na prášky. Letím domov.“
„Držte sa,“ odzdravila. Keď odišiel, sadla si k baru a vytiahla telefón:
Oliver: „Nie som doma. Ešte jedna povinná jazda 🙁 Vydržím tu tak hodinu a zmiznem. Čo tvoja práca? Náročná?“
Natália: „ ? Vôbec nie. Dokonca mám pocit, že to bude príjemné ? Čo od teba chcú?“
Oliver: „Aaaale. Chcú predostrieť zákon, ktorý keď prejde, tak sa ti do domácej siete dostanem cez chladničku. A to nie že ja, ale priemerný stredoškolák. A za boha ma nepočúvajú. To vieš, nie som v politike. Som LEN odborník ?Nechajme to radšej, len ma serú. Čo máš v hľadáčiku ty?“
´Klame on vôbec niekedy?´ preletelo Natálii hlavou a obzrela sa jeho smerom. A zrazu sa jej zdalo veľmi intímne, že v miestnosti plnej ľudí sú si oni dvaja pomedzi nich všetkých takí blízki.
Natália: „Myslím, že v tejto chvíli by som v ňom nič iné mať ani nechcela :-* “
Strčila telefón do kabelky, do rúk vzala foťák a vykročila k Oliverovi.

Stojac tesne pri ňom si uvedomila, že jeho tvár bez akéhokoľvek výrazu naozaj pôsobí odmerane, ak nie až nepriateľsky. Snáď bola v miestnosti jediná, kto vedel, že to tak ani najmenej nie je.
„Zdravím,“ povedala nahlas. „Mohla by som jednu fotku?“
Oliver k nej zdvihol prísny pohľad. Potom sa mu roztiahli zreničky, tvár uvoľnila a prešla do úsmevu. Potom ešte väčšieho, prudko vstal a nepokryte natešený otvoril ústa.
„Dobrý deň,“ stála z ničoho nič pred ním pestovaná blondína v slušivom kostýmčeku vysoká takmer ako Oliver a naťahovala k Natálii ruku:
„Som Monika Prezedová, hovorkyňa.“
Natália pohotovo opätovala podanie ruky:
„Natália Damien, teší ma.“
„Vyhradzujeme si právo schváliť všetky fotografie pred uverejnením,“ predniesla dáma učiteľsky autoritatívne.
Natália zdvihla nos, zdvorilo sa usmiala a drzo odvetila:
„To si vybavte s redakciou. Ja som len fotograf.“
Kým dáma stihla zareagovať, zakročil Oliver:
„Monika, slečna je v tejto chvíli novinár a my sme na verejnosti. Môže si uverejňovať, čo chce,“ povedal rovnako prísne, ako sa na ňu pozrel.
„Pán Kalis,“ pokrútila hlavou dáma, ale v tej chvíli Oliverov pohľad stvrdol tak, že stíchla a nespokojne odišla. On sa otočil na Natáliu a tvrdosť v tvári sa mu v zlomku zmenila na absolútnu nehu:
„Krajšie prekvapenie vo vesmíre už neexistuje. Dáš si so mnou pohár vína?“ opýtal sa jemne a práve tak sa vybral k baru. Prispôsobila sa mu:
„Pred minútou som síce jeden odmietla, ale dám.“
Sadli si k baru a Natália prekvapujúc samu seba doplnila:
„S tebou hocikedy.“
Dívala sa mu do očí, až kým sa nemusel obrátiť na barmana a odpovedať na otázku o objednávke. Sledovala jeho profil a keď sa k nej späť otočil, tak aj celú tvár, o ktorej presne vedela, ako prísne vie pôsobiť. Ale jej prišla nežná a nádherná.
„Vyzeráš úžasne,“ usmial sa a podal jej pohár.
Štrngli si a obaja odpili. Na chvíľu sa pozrela do zeme, ale uvedomovala si, že Oliver ju pozoruje. Skontrolovala jeho pohľad, ako pomaly blúdi po jej perách. Zalialo ju teplo, dávno nepoznaný pocit spokojnosti a vzrušenie. Napriek tomu predniesla:
„Ani na to nemysli!“
Presunul pozornosť do jej očí a zatváril sa chlapčensky neisto a sklamane:
„Bozkávať ťa nesmiem?“
Opäť nával horúčavy. Tá jeho poddajnosť a pokora… A evidentná radosť z nej samej… Nechcela byť na neho prísna:
„Nie teraz.“
Pookrial:
„Takže… Ak budeme sami… Mohol by som?“
Dívala sa na neho a nedokázala uveriť tomu, čo vidí v jeho tvári, ani tomu, čo cíti jej vlastné telo. Usmiala sa:
„No, zakázané to nemáš.“
Zamilovane sa usmial a tak, aby to ani barman nepočul, zašepkal:
„Si môj splnený sen.“