Ako zbaliť suchára – 17.kapitola

Vracajúc sa z cigarety do kancelárie prešla okolo kolegu, ktorý jej prišiel predstaviť Mária. Spomenula si na to a zvrtla sa späť:
„Prosím ťa,“ zastavila ho. „Môžeš mi vysvetliť, prečo si mi predstavoval dodávateľa fólie? Čo ja s ním mám?“
„Nič,“ uchechtol sa. „Išla si si okolo nás zapáliť a on ma poprosil, aby som ho zoznámil s tou kočkou v tých sexi topánkach.“
Natália si uvedomila svoje vysoké čierne lodičky s červenou podrážkou. Prikývla a vrátila sa k svojej práci.
Oliver: „Ten orgazmus bol neskutočný. Ďakujem :-* “
Natália: „Aj to video ? Za málo, zaslúžil si si ? “
Oliver: „Ty sa fakt rada pozeráš, čo?“
Natália: „ ? ale nie na každého.“
Oliver: „A občas aj priložíš ruku k dielu?“
Natália: „Občas.“
Oliver: „Hm. Snáď aj ústočká ? “
Natália: „Ale! Aký si odvážny!“
Oliver: „Idem práve do toho podniku v Dúbravke, tak mi napadol ten môj sen.“
Natália: „Aha ? “
Oliver: „Neodpovieš?“
Natália: „Nič si sa nepýtal.“
Oliver: „Ale vieš, čo chcem vedieť.“
Natália: „Zlatko. Ak chceš niečo vedieť, budeš musieť položiť jasnú otázku.“
Oliver: „Ty mi nič neuľahčíš, že? ☹ Musíš ma vo všetkom vymáchať?“
Natália: „Nemusím, ale robí mi to dobre ? “
Oliver: „V poriadku… Si ochotná robiť chlapa pusou?“
Natália: „ ? šikovný. Áno, som. D-čkové baby také niečo síce nemajú bežne v ponuke, ale mne to nevadí. Ak si zaslúžiš.“
Oliver: „Hmmm… Až do konca?“
Natália: „Čo tým myslíš?“
Oliver: „ ☹ nič mi neodpustíš… Mohol by som sa ti do pusinky aj urobiť?“
Natália: „ ? Mohol.“
Oliver: „To fakt?“
Natália: „Neznášam tie tvoje overovacie otázky. Áno, fakt.“
Oliver: „Prepáč, už ich nebudem dávať. …neuveriteľné, ja mám už zase chuť!“
Natália: „ ? Nehovoril si, že si ho honíš raz za dva-tri týždne?“
Oliver: „Bolo to tak. Meníš ma.“
Usmiala sa a dvere kancelárie sa otvorili:
„Ehm,“ odkašľal si kolega. „Ty si zadaná?“
Natália prižmúrila oči, chvíľku premýšľala a keď jej došlo, odvetila:
„Počuj, odkáž tej svojej polopriepustnej fólii, že až si nájde gule, nech mi zavolá sám,“ žmurkla. Kolega sa najprv zarazil, potom uchechtol a odišiel.

Natália ešte chvíľu pracovala, ale neskôr poobede sa rozhodla, že stačilo. Oliver mlčal, z čoho usúdila, že má jednanie a tak sa vybrala domov. Ale správy dokázala kontrolovať a písať aj za volantom.

Oliver: „Ježiš, ja budem musieť zmeniť podnik.“
Natália: „Prečo?“
Oliver: „Tu nemôžem čúrať 😀 “
Natália: „???“
Oliver: „Predstavím si ťa na tých toaletách a hneď tvrdnem.“
Natália: „ 😀 milé.“
Oliver: „Ale nepraktické.“

Keď otvorila dvere, podľa topánok vedela, že Sebastián je doma.
„Ahoj!“ zakričala a vyzula sa cestou do kuchyne.
Chvíľu študovala obsah chladničky:
„Čo si jedol?“ nezmenila hlasitosť. Začula zvuk otvárania dverí a syn stál o chvíľu pri nej.
„Trochu som dúfal, či niečo nevymyslíš ty.“
„Hm… Mala som chuť na lososa so špenátom. Dáš si?“
Chlapec nadvihol obočie:
„Ty môžeš v práci chlastať?“
Pochopila, čo tým myslel, tak sa zaškerila, ale on aj tak doplnil:
„Niečo také sa triezva proste nemôžeš opýtať.“
„Dobre, tak čo by to malo byť?“
„Čo ja viem… Cestoviny s kuracím v syrovej omáčke? Či sa ti nechce?“
„Nechce, ale urobím.“
Sebastián jej pomohol povyberať suroviny a keď sa Natália pustila do varenia, sadol si k stolu. Pochopila, že má chuť sa rozprávať.
„Koho si dnes v škole nasral?“ opýtala sa.
„Matikára.“
„Žiadna novinka. Čím tentokrát?“
„Vzal mi mobil cez prestávku, lebo sa vraj nepripravujem a nič nebudem vedieť. Povedal som, že všetko z učiva viem, tak mi dal písomku. Ako jedinému v triede. Urobil som to za pár minút, buchol som mu to na stôl s tým, že počkám na známku aj mobil. Jasné, že som mal všetko správne, čo ho nasralo tak, že mi povedal, že mi mobil dá až po vyučovaní. Tak som sa ho opýtal, či chce, aby si po neho prišla ty. Mám jednotku, mobil a nasratého matikára.“
„Povedala by som, že všetko po starom,“ usmiala sa.
„Hej,“ opätoval úsmev a vstal. „Zavoláš ma, keď to bude?“
„Jasné.“

Sebastián zmizol, Natália stiahla plyn pod hrncom, naliala pohár vína a sadla na balkón s cigou a telefónom.
Oliver: „Čo porábaš, moje?“
Natália: „Varím a už mám naliate víno. Ty?“
Oliver: „Už doma, natiahol som sa pred telku na gauč. Musel som si vyzliecť nohavice, to trenie bez trenírok je šialené ? Zase som, ako ma máš rada.“
Natália: „ 😀 Tak si ho začni honiť ? “
Oliver: „Ako dlho?“
Natália: „Kým nepoviem, že stačí ? “
Oliver: „Dobre :-* “

Natália šla dokončiť večeru, jeden tanier odniesla Sebastiánovi a jeden si dala sama, čítajúc maily.
Natália: „Choď si dať cigu a potom pokračuj,“ naťukala do okna a bez toho, aby počkala na odpoveď, preklikla späť do okna mailov a na zopár odpísala.

Oliver: „Ďakujem. …teraz som si všimol, že si ho honím už hodinu. Neuveriteľné.“
Natália: „Honíš?? Fuuu, aký výraz od teba!“
Oliver: „Som nadržaný, takže odvážnejší ? “
Natália: „Fajn, to sa mi páči ? “
Oliver: „Pokazil som dnes niečo?“
Natália: „…vôbec nie, prečo?“
Oliver: „Viem, že som dnes už jedno dovolenie dostal, ale ak ma takéhoto pošleš spať bez výstreku, nezažmúrim oka.“
Natália: „Nemám dôvod byť na teba zlá ? “
Oliver: „Takže by som mohol? Striekať?“
Natália: „Už by si chcel? ? “
Oliver: „Hodinu, mojko. V živote som to tak dlho nerobil. Vlastne vždy len pár rýchlych ťahov, keď sa to už nedalo vydržať.“
Natália: „A je ti to nepríjemné?“
Oliver: „Strašne príjemné. Už chvíľu som na hrane. Mohol by som? Prosím :-* “
Príjemná chuť na škodoradosť zaliala Natáliino telo teplom.
Natália: „Ešte päť minút,“ odpísala a spokojne sa usmiala.
Oliver: „Naozaj? ☹ “
Natália neveriacky nadvihla obočie. Na chvíľu zaváhala a potom odpísala:
Natália: „Desať minút.“
Oliver: „Prečo? Nie, prosím!“
Natália zaťala zuby: „Dvadsať.“
Odpoveď neprišla hneď obratom.
Oliver: „Dobre.“
Natália: „Konečne.“
Oliver: „Prepáč. Už nebudem dávať hlúpe otázky.“
Natália: „Tomu verím ? “
Oliver: „Nedá sa to skrátiť? Prosím. Neviem, či toľko vydržím.“
Natália: „Nedá, už som povedala.“
Oliver: „Dobre.“

Natália stihla cigaretu, aj uvariť si čaj. Zvažovala, či by Oliver priznal, keby sa urobil skôr. Ale zrejme asi áno.
Po 20 minútach prešlo snáď len pár sekúnd po novú správu:
Oliver: „Ďakujem! :-* Ďakujem, si na mňa skvelá! :-* :-* :-* “
Natália: „Len taká, ako si zaslúžiš ? “
Oliver: „Zbožňujem ťa :-* “

 

Prečítaj si príbeh od začiatku

Ako zbaliť suchára – 1. kapitola