Natália: „Dobré ránko, pán riaditeľ!“ naťukala do známeho okna a uvedomila si, že sa pri tom usmieva. Už od skorého rána sedela v kancelárii, pretože potrebovala upravovať fotky.
Oliver: „Dobré ráno 🙂 To oslovenie naozaj musí byť? Znie presne tak posmešne, ako chceš, aby znelo.“
Natália: „Nemyslím to posmešne. Ale dobre, ak ti to vadí, nebudem ti tak hovoriť.“
Oliver: „Ďakujem 🙂 “
Natália: „Ako si spal?“
Oliver: „No, zaspávanie bolo hoodne tvrdé. A zobudil som sa rovnako 🙂 “
Natália: „ 🙂 fajn 🙂 tvrdého ťa mám rada 🙂 “
Oliver: „Viem. A ja ťa rád teším ? Ale dnes sa aj tak budem veľmi snažiť presvedčiť ťa, aby si mi dala dovolenie.“
Natália: „ 🙂 pokojne 🙂 “
Oliver: „Inak roztrhám nohavice. Ten zips hrozne tlačí 🙁 “
Natália: „Už takto od rána? 🙂 Snívalo sa ti niečo? “
Oliver: „ 🙂 áno.“
Natália: „Tak prezraď 🙂 “
Oliver: „Hm, boli sme u mňa. Zavolala si ma do spálne a prikázala mi prezliecť sa do pyžama. Prekvapilo ma to, lebo viem, že ho neznášaš. Ale samozrejme som poslúchol. Musel som si ľahnúť na posteľ na chrbát a roztiahnuť ruky aj nohy. Tie si mi potom pevne priviazala k nohám postele. Potom si sa ku mne sklonila a zašepkala, že ma odnaučíš nosiť niečo, čo nemáš rada. Došlo mi, že toto nebude dobré a hneď som začal sľubovať, že k tebe si pyžamo nikdy neoblečiem. Na to si nereagovala, len si mi chytila vtáka a cez nohavice ho začala honiť. Dlho a poriadne. Keď som si začal myslieť, že ma zase urobíš do nohavíc, prestala si. Išla si si zapáliť, vrátila sa a pokračovala v honení cez látku. A potom zase cigareta a zase honenie. Vždy si prestala tak, aby bolo isté, že sa neurobím a prosby ťa neobmäkčovali. A keď som už od vzrušenia šalel a prosil o milosť, prestala si úplne. Škodoradostne si sa usmiala a povedala, že v takom oblečení si určite žiadne zľutovanie nezaslúžim. A že mám byť ticho, lebo si unavená a chceš si pospať. Ľahla si si medzi moje roztiahnuté nohy a chodidlá mi strčila rovno do rozkroku. Bol som šialene nadržaný a bezmocný. Asi si zaspala, ale počas spánku si sa mrvila. Vždy presne tak, aby si mi nôžkami podráždila tvrdého vtáka. Zbláznil by som sa.“
Natália: „Chlape, ty si o mne myslíš ešte tvrdšie veci, než sú pravda!“
Oliver: „Nepáčilo by sa ti to tak?“
Natália: „Páčilo. Ale až budem chcieť, aby si nenosil pyžamo, jednoducho ti to zakážem. A priviazaného si ťa vytrápim len preto, lebo mám chuť 🙂 Ja si nehľadám výhovorky 🙂 “
Oliver: „A vieš, že som to tak trochu aj tušil? Potvorka 🙂 “

„Nati?“ ozval sa hlas od dverí. Natália zdvihla pohľad na kolegu, vedľa ktorého stál neznámy chlap. „Môžeš na chvíľku? Chcem ťa predstaviť,“ doplnil.
„Iste,“ prikývla a vstala. Prešli k sebe navzájom a podali si ruky.
„Toto je Natália, naša fotografka, Mário, dodávateľ polopriepustných fólií.“
Natália sa spoločensky usmiala a obaja hneď odišli. Chvíľu stála a premýšľala, z akého dôvodu by pre ňu mal byť dôležitý dodávateľ fólie. Ale potom sa vrátila k práci. A k Oliverovi.
Oliver: „Mám dnes šancu na dovolenie?“
Natália: „To ešte neviem 🙂 “
Oliver: „Dobre.“

Natália si chvíľu predstavovala Oliverov sen a páčil sa jej. Veľmi.
Natália: „Mám chuť sa pohrať. Chceš? 🙂 “
Oliver: „Áno! Milujem tvoje hry 🙂 “
Natália: „Dobre 🙂 Tak si vyzleč trenírky a naspäť obleč nohavice.“
Oliver: „Myslíš byť na ostro?“
Natália: „Áno 🙂 “
Oliver: „Mojko, úplne tvrdo stojím. To budem jak stan.“
Natália: „Tak pôjde za opasok 🙂 “
Oliver: „Dobre.“
Natália stihla vyretušovať sotva jeden tieň, keď prišlo:
Oliver: „Máš to mať, moje.“
Natália: „A ako ti je?“
Oliver: „Ten pocit voľnosti je zvláštny.“
Natália: „Nechodievaš na ostro?“
Oliver: „Nikdy som to neurobil.“
Natália: „…to fakt?“
Oliver: „Som asi z inej planéty ako ty.“
Natália: „ 😀 tak to som si už všimla!“
Oliver: „Ale zvládnem to chvíľu. Pre teba určite 🙂 “
Natália: „Dobre 🙂 “
A potom sa aspoň do obeda ponorila do práce.

Natália: „Ako ti je?“
Oliver: „Šialene nadržane. Neklesol ani na chvíľu. Ak mi to dnes nedovolíš, zbláznim sa.“
Spokojne sa usmiala.
Natália: „Dobre. Uvidíme, ako zvládneš obed.“
Oliver: „To takto mám ísť na obed?? 😮 “
Natália: „Samozrejme 🙂 “
Oliver: „Mojko, chodenie, keď ho mám za opaskom, je šialené. Opasok mi ho prakticky každým krokom jemne honí. Jedáleň máme v druhej budove.“
Natália: „Takže to bude veľmi príjemný obed 🙂 “
Chápala, že Oliver sa pokúša vyhnúť splneniu rozkazu a aj že mu teraz pomaly dochádza, že to sa nepodarí.
Oliver: „Dobre. Idem na to.“
Natália: „ 🙂 Dobrú chuť  🙂 “

Sama hladná ešte nebola, tak radšej čas využila na prácu. Ale Oliver sa vrátil do pol hodiny.
Oliver: „Tak rýchlo som ešte nejedol.“
Natália: „Aké to bolo? 🙂 “
Oliver: „Šialené. Mal som pocit, že to na mne všetci vidia. Ani som sa s nikým nebavil, aby som sa nezakoktal. Cestou späť som mal v hlave len ,neurob sa, neurob sa, neurob sa´ 😮 “
Natália: „Mňam! 🙂 To je chutné! 🙂 “
Oliver: „Prosíííím!! Dovoľ mi urobiť sa. Prosíím :-* “
Natália sa usmiala a naschvál chvíľu neodpovedala. Až po pár minútach.
Natália: „Dobre. Na stôl. A chcem video výstreku.“
Oliver: „Ďakujeem!! :-* “

Krátke video, na ktorom Oliverove štíhle prsty objímajú penis a rýchlo ho honia okamžite zvlhčilo Natáliine nohavičky. Výstrek a zopár už známych prudkých hlasných vydýchnutí jej zovrelo žalúdok. Pustila záznam ešte raz a ešte raz. A bolo jej jasné, že ani jej prsty dnes neostanú nečinné.