Ako zbaliť suchára – 15.kapitola

Natália na ráno nemala nastavený budík, takže keď sa zobudila, Oliverova správa so želaním dobrého rána bola už vyše hodiny stará.
Odpísala a pomaly sa s klasickým ranným rituálom kávy a cigarety začala preberať.

Oliver: „Ďakujem! :-* :-* :-* “
Natália: „…ešte spím… Za čo ďakuješ?“
Oliver: „Že si odpísala.“
Natália: „Kľud. Keby som sa hnevala, už by si to vedel ? “
Oliver: „Občas ma trestáš mlčaním. A to je pre mňa veľmi tvrdé ☹ Som vtedy bezradný a neviem, čo mám robiť.“
Natália: „Neblázni. Všetko je ok :-* “
Oliver: „Zbožňujem ťa :-* “
Natália: „Ako si spal?“
Oliver: „Veľmi zle. Celú noc som sa prehadzoval.“
Natália: „ ☹ Prečo?“
Oliver: „Bál som sa, že o teba prídem ☹ “
Natália: „Somárik :-* “
Oliver: „Takže ťa dnes uvidím?“
Natália: „Iste. O druhej?“
Oliver: „Dobre. Tam, kde včera?“
Natália: „Môže byť. A nestresuj ? “

Ešte chvíľu premýšľala nad jeho prehnane sebakritickou reakciou a potom šla do sprchy.

Pracovný obed s Dušanom stihla v predpokladanom čase, takže pred druhou bola v dohodnutej kaviarni.

Oliver ju už čakal. Na tom istom mieste, kam ho včera presadila, takže k nej bol otočený chrbtom. Prišla bližšie a jemne mu položila ruku na krk. Cítila, ako stuhol a asi ani nedýchal, keď sa k nemu sklonila a dala pusu na líce.
„Ahoj,“ pozdravila a sadla si.
„Ahoj, moje,“ odpovedal s úsmevom.
„No čo, spokojný?“
„Už áno,“ prikývol.
„Aký máš deň?“ opýtala sa, ale potom zdvihla pohľad na čašníčku, aby si objednala kávu. A keď vrátila pozornosť Oliverovi, ten sa pozeral pod stôl, očividne na jej topánky.
„Teraz už tvrdý,“ usmial sa a vystrel.
„Tie botičky sú šialené,“ pokrútil hlavou. „Nedá sa pri nich myslieť.“
„Dobre by sa šukali,“ súhlasila vyzývavo a potom sa uškrnula sa pri jeho zaskočenom pohľade. Položila si členok jednej nohy na koleno druhej a ukazovák strčila medzi chodidlo a topánku.
„Sem by sa predsa vošiel,“ povedala a sledovala, ako na sekundu zmeravel a potom prudko vydýchol.
„Pri tebe sa proste nedá nebyť tvrdý,“ zašepkal.
Zasmiala sa a zložila nohu späť pod stôl.
„Tak mi radšej rozprávaj, aký deň si mal doteraz,“ vyzvala ho.
Zapálil si a poslúchol.

Natália si spokojne uvedomila, že jej vyhovuje farba jeho hlasu. A že rozpráva zaujímavo a vtipne, ale to vedela už pred tým. A že sa jej už dávno nestalo, aby jej s niekým plynul čas tak príjemne a tak rýchlo.

„Ospravedlň ma na chvíľu, skočím na vécko,“ povedal a vstal.
„Fajn,“ usmiala sa, „môžeš si ho tam rovno dve minútky pohoniť.“
Na zlomok sekundy zmeravel.
„Dobre,“ rýchlo sa spamätal. Uvedomila si, že študuje jej tvár, akoby tam niečo hľadal. Len chvíľku a potom sa otočil a zbehol po schodoch.

Sama pre seba sa usmiala. To jeho „dobre“ sa jej zdalo milé. Submisívni muži prijímajú rozkazy s „áno, madam“ a na to aj ona bola zvyknutá. Vanilkový Oliver si vybral tento súhlas a Natália akosi necítila potrebu ho opraviť. Aj tak bolo vlastne neuveriteľné, že sa rozhodol hrať podľa jej pravidiel. Hoci ich zadávala veľmi opatrne.

Keď sa Oliver vrátil, ešte stále sa usmievala, čo si nemohol nevšimnúť:
„Čo je?“
„Nič. Si milý.“
„Vieš, že sa snažím byť poslušný.“
„Takže už pekne tvrdý?“
„Áno,“ prikývol a začervenal sa. „Presne tak, ako to máš rada. Ale to už od rána.“
„Ozaj?“
„Na svitaní sa mi podarilo na chvíľu zaspať a hneď si mi vliezla do snov.“
„Čo pekné sa ti snívalo?“
„No…,“ zaváhal a začervenal sa ešte viac.
„Ale no ták!“ rozosmiala sa Natália.
„Že som sedel v tom podniku v Dúbravke na nejakom jednaní. A prišla mi od teba správa, či sa bavím. Odpísal som, že s tebou by to bolo lepšie a ty, že ma čakáš na pánskych véckach. Tak som tam šiel. Opierala si sa o stenu a usmievala, vraj čo by som povedal na fajočku.“
„Ale!“ Natália sa usmiala. „Takže si stačilo oprieť dlane o stenu a ponoriť sa do pusy?“
„E-e,“ Oliver zahanbene pokrútil hlavou. „Vytrápila si ma. Musel som ho vytiahnuť a rozprávať ti, prečo a ako veľmi do tej pusinky chcem. A kým sa mi podarilo ťa uprosiť, zobudil som sa.“

Natália sa rozosmiala:
„Tuším ma začínaš poznať! To mi príde ako môj rukopis.“
„Vieš ako veľmi ma štvalo, že som sa tam nedostal ani vo sne?“
„Nuž, budeš musieť počkať na realitu.“
„A taká realita príde?“ opýtal sa opatrne.
„Uvidíme. Keď budeš dobrý, nevidím dôvod nepotešiť ťa.“
„Som dobrý. A poslušný.“
Natálii opäť vzrušenie preletelo celým telom a bez odpovede sa iba usmiala.
„Môžem dnes dúfať v dovolenie?“ zašepkal Oliver.
„Aké dovolenie?“ naťahovala ho.
„Večer sa,“ prehltol, „urobiť.“
„No neviem, či si zaslúžiš.“
Oliver prosebne naklonil hlavu:
„Veď som dobrý.“
„No, dnes možno áno. Ale keď sa to tak vezme, včera si striekal bez dovolenia,“ predniesla.

Oliver trošku pokrčil obočie a premýšľal.
„Veď,“ začal neisto a hľadal slová. „To som nemohol vydržať. Bola si rozhodnutá urobiť ma.“
Natália sebaisto mykla plecom:
„Ale dovolené si to nemal.“
Oliver ešte chvíľu mlčal a potom jemne prikývol:
„Dobre. Takže dnes za trest nesmiem.“
„Nezabránim ti urobiť to. Ale ja to nedovoľujem.“
„Vieš, že ťa poslúchnem. Aj keď sa mi to teraz veľmi nepáči. Táto hra by nemala zmysel, keby sa nedodržiavali pravidlá.“
Natália sa usmiala:
„Dobre. Tak dnes pôjdeš spať na tvrdo. Možno ťa to naučí pýtať si dovolenie.“
Oliver sa zatváril nespokojne, ale prikývol.

Až keď po čase odchádzali z podniku a on si s patrične spokojným výrazom tváre vychutnal zaplatenie účtu, napadlo mu opýtať sa:
„Keby som bol včera poprosil o dovolenie striekať, dala by si mi ho?“
„Samozrejme. Nebolo v ľudských možnostiach neurobiť sa. To som od teba ani nechcela. Ale bez dovolenia striekať proste nesmieš. Dnešok je len varovanie, skutočné tresty budú tvrdšie.“
Chvíľku sa na ňu díval a potom prikývol:
„Chápem. Rozhoduješ ty.“

 

Pokračovať na ďalšiu kapitolu

Ako zbaliť suchára – 16. kapitola