„Kto je Oliver?“ nechápala Sandra.
„To je dlhý príbeh,“ odpovedala Natália a vrátila pohľad do modrých očí, ktoré ju neisto pozorovali.
„Ospravedlň ma na chvíľu,“ požiadala kamarátku a vstala.
Vystrela ramená, z diaľky si Olivera ešte raz premerala a vykročila. On zatajil dych a vydržal tak, až kým nedošla k jeho stolu.
„Ahoj,“ usmiala sa a jemne naklonila hlavu.

Spamätal sa a prudko vstal. Stehnom narazil do stola, na ktorom sa rozknísala fľaška od koly. Chaoticky sa ju pokúsil chytiť, ale podarilo sa mu to až na druhý pokus. Konečne ju postavil späť na stôl a nervózne sa vyrovnal. Natália to celé pozorovala bez najmenšieho pohybu a keď sa na ňu konečne pozrel, mlčky čakala.
„Ahoj,“ dostal zo seba konečne.
Zdalo sa jej rozkošné, aký je vyvedený z miery.
„Chceš ísť niekam na kávu?“ opýtala sa nežne.
„Veľmi,“ prikývol.
„Na mínus jednotke je fajčiarska kaviareň s dvoma poschodiami. Obsluha je tam príšerná, čiže hore je kľud. O dvadsať minút?“
„Dobre,“ opäť prikývol.
Natália si uvedomila, že presne toto slovo používal, keď mu prikazovala masturbovať. A že zaznelo presne tak poslušne, ako si to vtedy pri písmenkách predstavovala.
Usmiala sa a otočila na odchod.

K jej stolu to bolo pár krokov a nepochybovala, že Oliver ešte stojí a díva sa na ňu.
„Prepáč,“ ospravedlnila sa kamarátke, keď si sadla a potom hodila ešte jeden rýchly pohľad na Olivera. Ten už sedel so zvesenými ramenami, dlaňou si práve prekryl tvár a pokrútil hlavou.
Vrátila pozornosť Sandre a začala ukončovať stretnutie, takže si ani nevšimla, kedy Oliver odišiel.

O pätnásť minút už kráčala po schodoch kaviarne hore. Oliver sedel pri rohovom stole, chrbtom k stene.
„Ahoj,“ pozdravila ešte raz, on tentokrát odzdravil hneď.
„Tam chcem sedieť ja,“ mávla na miesto, kde sedel.
Takmer okamžite vstal a sadol si oproti. Usmiala sa, položila kabelku na voľnú stoličku a usadila sa tiež.
„Stihol si si ho medzitým vyhoniť?“ opýtala sa.
Oliver na dve sekundy zmeravel, potom zažmurkal a sklonil hlavu.
„Nie,“ dostal zo seba konečne.
„Prečo? Nepáčim sa ti?“ uškrnula sa nad jeho šokovanosťou.
Do tváre mu začala stúpať červeň, aj druhá odpoveď chvíľu trvala:
„Vieš, že pri tebe som na tvrdo vždy,“ zašepkal a neodvážne na ňu zdvihol pohľad. „No a teraz už obzvlášť. Ale nekázala si mi… Urobiť si to.“
Pomaly sa usmiala:
„Fakt sa ti prikazovanie tak páčilo?“
„Áno,“ prikývol a ani trochu sa mu nedarilo skryť zahanbenie.

Natália pozrela na práve prichádzajúcu čašníčku. Bez zaváhania objednala dve pivá a dve whisky. Slečna sa dala na odchod, Natália siahla po cigaretách a na Oliverovej tvári pozorovala jeho zmierenie sa so situáciou.
„Kedy si sa rozhodla, ako so mnou dnes naložíš?“ opýtal sa konverzačne a tiež si zapálil.
„Prečo si myslíš, že už som rozhodnutá?“
„Objednala si alkohol. Keby si váhala, kam toto stretnutie povedieš, chcela by si ostať pri zmysloch a dala si kávu,“ zaznela nečakane sebaistá odpoveď.
Usmiala sa:
„Nikdy som nepochybovala, že ti to myslí.“
„Možno som sociálne neobratný, ale to už by som musel byť úplný idiot, aby som ťa za toho trištvrte roka, čo si píšeme, nespoznal ani trochu.“
Venovala mu dlhý, potešený pohľad, on tým svojim neuhol.
„Cestou sem,“ odpovedala.
„Dobre,“ prikývol. „Takže ty už, na rozdiel odo mňa, vieš, čo ma neminie.“
Povedal to tak oddane, že Natálii vzrušenie zovrelo žalúdok.
„Aký si mal deň?“ rozhodla sa odľahčiť situáciu.
„V pohode. Nič, čo by ma vzrušilo,“ žmurkol.
Rozosmiala sa.

Čašníčka zatiaľ položila na stôl objednávku, obaja vzali do rúk whiskáče a pripili si.
„Došiel nejaký dedulo z ministerstva,“ začal Oliver, keď položil malý pohár a vzal do ruky pivo. „Pokúšal sa na mojich ľudí hodiť chybu, za ktorú nemohli. Keď som mu to vysvetlil, začal byť vulgárny a urážať ma. Tak som mu povedal, že nie sme na pomocnej škole a že sa pokojne môže začať správať ako inteligentný človek. Zozelenel, zvýšil hlas a ešte odo mňa chcel, aby som podpísal účasť v komisii na véóčko…“
„Čo je véóčko?“ skočila mu Natália do reči.
„Verejné obstarávanie. Lenže oni ho tak dodrbali, že ktokoľvek v tej komisii bude, vlastne pácha trestný čin. Tak som mu povedal, že to nemôžem podpísať, lebo nemám manželku, ktorá by mi nosila do basy buchty. Keď dobre nasratý odchádzal, mlel čosi o tom, kto on je a čo ja ešte uvidím. No a pol hodiny na to som sa dozvedel, že dostal výpoveď.“
„Asi nechápem prečo?“
„Za to, ako sa ku mne choval.“
„…ty si ho nechal vyhodiť?“
„Ja nie. Ale niekto ten rozhovor počul a posunul ďalej.“
„…môžem už vedieť, čo robíš?“
Oliver sa usmial a zaváhal len na sekundu:
„Ako som povedal, vediem IT oddelenie. Som zodpovedný za bezpečnosť siete.“
„Uhm. Ale kde?“ opýtala sa Natália, kým Oliver vyťahoval z peňaženky vizitku a položil ju na stôl:
„Enbéeska.“

Preletela bielu kartičku: Oliver Kalis, Národná Banka Slovenska, Kybernetická bezpečnosť.

Civela na ňu bez pohnutia dosť dlho na to, aby Oliverovi došlo, kde jej blúdia myšlienky.
„Som normálny človek, moje. Nie som dosadený, politike sa vyhýbam. Práveže vyššiu pozíciu mi núkali, ale odmietol som ju, lebo to už je politická stolička. Som dosť vysoko na to, aby som mal vplyv na dianie, ale ešte nízko na to, aby som zaujímal vyššie kruhy. Ale to predsa už dávno vieš.“
„To dosť vysvetľuje, prečo nechodievaš na rande z Pokecu,“ zareagovala konečne.
Usmial sa:
„Teba som aj tak našiel.“
Až keď úsmev opätovala, doplnil:
„Teba by som našiel asi aj po tme. Teda ten dole by ťa našiel. Ako prútik vodu.“
Uchechtla sa.
„Je ti to smiešne, ale len si na teba spomeniem a tvrdnem. Nechápem, ako to robíš. Obvykle sa viem ovládať.“
„Čiže si na tvrdo aj teraz?“ podpichla.
„To nevieš zistiť?“ opýtal sa a Natálii bolo ihneď jasné, že to vôbec nemyslel tak, ako ona pochopila.
Sebavedome sa uškrnula, zdvihla nos a Oliver stuhol:
„To som nemal povedať,“ uvedomil si.
„Daj si nohy od seba,“ povedala pokojne.
Pár sekúnd váhal, ale nakoniec pomaly poslúchol.

Natália v hlave zhodnotila ich miesto, stoly okolo, zákazníkov dole aj čašníkov. Potom zdvihla nohu, pod stolom ju vystrela až k Oliverovej stoličke a o sedadlo medzi jeho stehnami si oprela pätu sexi sandálky. Podarilo sa jej to tak, aby sa Olivera vôbec nedotýkala, ale ten sa aj tak prudko nadýchol a vydýchol:
„Prosím.“
„O čo?“
„Som strašne… Toto nemusí dopadnúť dobre,“ šepkal s pohľadom skloneným na jej nohu. Videla, ako si ju prezerá a zadržiava dych.
„Ako je to dobre?“
Neodpovedal. Len sledoval, ako Natália zdvihla nohu a podrážku jemne pritlačila na najvydutejšie miesto jeho nohavíc. Prudko vydýchol a na chvíľku privrel oči. Natália pritlačila viac a po tvrdom penise prešla podrážkou hore a dole. Oliver jemne potriasol hlavou:
„Stojí mi od rána vkuse. Prosím!“
„O čo?“ spokojne sa usmievala a zopakovala pohyb. „Aby som prestala, alebo pokračovala?“
„Prestala,“ dostal zo seba Oliver.
„Je to nepríjemné?“
Trochu zrýchlila trenie.
„Toto nevydržím,“ zaznel zastretým hlasom.
„A to vadí?“ usmiala sa.
„Nenechaj ma urobiť sa do nohavíc na prvom rande,“ zaprosil.
„Len preto, že sa to nepatrí, pán riaditeľ?“ opýtala sa provokatívne a začala mu vtáka cez nohavice dráždiť ešte rýchlejšie. Už neodpovedal. Len odvracal pohľad a prudko dýchal.
„Ak by si naozaj nechcel, môžeš sa jednoducho odtiahnuť,“ povedala Natália. Snažila sa znieť pokojne, hoci jeho vzrušenie sa takmer rovnako lepilo aj na ňu. Pozrel sa jej do očí:
„Nikdy nepoužijem silu proti tvojmu rozhodnutiu,“ dostal zo seba ťažko.
Pod nohou cítila, ako sa mu vták napína a zdvíha.
„Tak sa upokoj,“ zašepkala, „a užívaj si to.“
Pokračovala v pravidelnom pohybe a sledovala, ako Oliver stále ťažšie maskuje vzrušenie. Nehýbal sa a snažil nedať na sebe nič znať, ale napínanie svalov, najmä toho pod topánkou, prezrádzalo všetko.
„Nezvládnem to,“ vydýchol nakoniec porazenecky.
„Ja viem,“ súhlasila spokojne a ďalších pár pohybov urobila prudko a rýchlo.
To už na neho bolo priveľa. Vnímala, ako sa celý napol. Fascinovane pozorovala, ako prudko nahlas vydýchol, penisom pod topánkou párkrát silno trhlo a potom vznikajúce teplo ucítila na holých prstoch.

Oliver sa prestal hýbať, silno stisol pery a sklonil hlavu. Natália zložila nohu na zem a mlčky si zapálila. Nechala ho, nech sa spamätá, iba pozorovala zmeny v jeho tvári. Zjavné zahanbenie, úľavu a nespokojnosť zároveň.
„Ak chceš ísť na toaletu, pokojne môžeš,“ navrhla potichu.

Vybral cigaretu a zapálil si. Až po chvíli sa mu upokojil dych a vzápätí bolo vidno, že premýšľa.
„Áno?“ vyzvala ho.
„Ja,“ odkašľal si. „Toto mi nikdy neuveríš, ale mám ešte jedno stretnutie. A keďže sa musím ísť ešte domov prezliecť…“
Nadvihla obočie.
„Za chvíľu to presiakne na nohavice,“ doplnil.
„Dobre,“ prikývla odmerane.
„Mrzí ma to,“ ospravedlnil sa a uhasil cigaretu.
„Choď,“ rozkázala a Oliver vstal.
„Zaplatím to dole,“ povedal ticho.
„Nie, platím ja,“ odmietla.
„To nie,“ rozhodne pokrútil hlavou.
„Povedala som,“ pridala do hlasu dôraz a prísne na neho zazrela.
„Prosím,“ zmenil tón na prosebný. „Nemôžem nechať dámu platiť a už vôbec nie po… Tomto,“ rukou mávol na svoj rozkrok.
Zdvihla nos vyššie a preletela pohľadom drinky na stole:
„Pätnásť euro? Toľko dnes stoja dámske služby?“ opýtala sa sarkasticky.

Oliver zmeravel a zbledol. Až po pár sekundách si siahol do vrecka a prudko vytiahol mobil:
„Zruším to.“
„Nie,“ nesúhlasila.
„Ale áno! Toto si myslieť nebudeš.“
Odklopil kryt a Natália mu telefón vytrhla z rúk:
„Ty si nemôžeš dovoliť len tak rušiť stretnutia,“ trvala na svojom.
„Nemôžem,“ súhlasil a chmatol po telefóne. Natália rýchlo odtiahla ruku a Oliver pokračoval:
„Ale nikdy nedovolím, aby si si myslela, že ťa vnímam tak, ako si sa teraz vyjadrila.“
„Bol to vtip!“
„Ani zo srandy nie! Možno som teraz trochu vyvedený z miery a možno by som to stretnutie nemal odvolať, ale ty si dôležitejšia. Viem, čo cítim a na čom mi záleží. Takto neodídem!“
Natália si uvedomovala, že na ňu kričí, hoci za normálnych okolností by si to nedovolil.
„Oliver, upokoj sa,“ stíšila hlas.
„Nie. Daj mi ten telefón, prosím.“
„Upokoj sa!“ zopakovala dôraznejšie a voľnou rukou chytila jeho dlaň. Nebránil sa, keď mu jemne zovrela prsty:
„Nemala som to povedať, prepáč,“ stíšila hlas. „Zajtra ma pozveš na kávu a zaplatíš ju, dobre?“
Váhal. Zjavne sa mu tento návrh nepozdával. Pohladila ho bruškom palca.
„Hm?“ jemne si vynucovala súhlas.
„A prídeš?“ neveril.
„Áno,“ usmiala sa.
„…sľubuješ?“
„Sľubujem.“
Ešte chvíľu premýšľal, ale potom prikývol:
„…dobre.“
Vzal telefón, ktorý mu podávala a pomaly, neochotne sa pobral preč. Na schodoch sa ešte pristavil a zadíval na ňu:
„Sľúbila si to,“ pripomenul.
„Dodržiavam sľuby. Poznáš ma,“ upokojovala ho.
Prikývol:
„Poznám. A zbožňujem.“