Oliver: „Ako ti to ide?“
Natália: „Už som skončila. Malá bol celkom v pohode. Skôr jej mamina mi pila krv so všetkými tými jej antibakteriálnymi utieročkami, sprejikmi, gelikmi a vodičkami 🙁 Otras. Aký deň máš ty?“
Oliver: „Vďaka tebe riadne tvrdý 😛 “
Natália: „ 🙂 Hmmm! Možno si ho večer vyhoníš 🙂 “
Oliver: „No budem musieť, inak to už nepôjde. Hráš sa so mnou ako sa ti zachce.“
Natália: „ 🙂 Ja sa rada hrám.“
Oliver: „To už som si všimol 🙂 “
Natália: „…vadí ti to?“
Oliver: „Nie 🙂 Len na to nie som zvyknutý. Bývam vždy ten, kto má situáciu pevne rukách.“
Natália: „ 🙂 Tak od toho si budeš musieť odvyknúť  🙂 “
Oliver: „Áno, to už pomaly začínam chápať.“
Natália: „ 🙂 Už si doma?“
Oliver: „Som, ale ešte musím na jedno pracovné pivo. O chvíľu po mňa príde auto.“
Natália: „…ty máš súkromného šoféra?“
Oliver: „Nie je súkromný. Je ich u nás viac a striedajú sa. Neviem, ktorého mi pošlú.“
Natália: „Aha. A kam sa zberáš?“
Oliver: „Niekam do prdele na koniec Dúbravky.“
Natália: „Že sa pýtam 🙁 “
Oliver: „Prečo? Poznáš to?“
Natália: „Snobáreň ako pre teba.“
Oliver: „Ja nie som snob 🙁 Miesto som nevyberal ja.“
Natália: „Veď ok.“

Nesúhlasne cmukla a zdvihla pohľad na syna, ktorý sa jej práve postavil k stolu:
„Nechce sa ti zohriať mi polievku?“
„Nechce. Ale zohrejem.“
Hneď aj vybrala hrniec z chladničky a položila ho na sporák.
„Pamätáš si, ktorý je Tomáš?“ opýtal sa Sebastián so smiechom v hlase.
„Jasné.“
„No. Išiel autom po nejakého ďalšieho kámoša na nejakú párty. Na ktorej neviem čo sypali, ale cestou mu ten kamarát za jazdy zatiahol ručnú brzdu. A keď po ňom Tomáš vyletel, že či mu nejebe, tak ten mu pokojne zahlásil: „Veď počkaj, pred nami sa roztápa mamut!“ “
Natália vyprskla smiechom:
„No tak to má chalan prístup k dobrému materiálu!“
„Zjavne,“ súhlasil puberťák. „Zavoláš ma, keď to bude?“ mykol hlavou smerom k hrncu.
„Jasné,“ odvetila už jeho chrbtu. Sadla si späť za počítač a ešte zakričala:
„Ty už vieš, kedy máš skúšky na vodičák?“
„Ešte nie, ale mali by byť do dvoch týždňov!“ prišla odpoveď a potom zabuchnutie dverí.

Chvíľu hľadela do prázdneho okna správ na obrazovke a premýšľala.
Natália: „Našiel by si ma cez net, keby si chcel?“
Oliver: „Našiel, moje. Ale nikdy to neurobím 😘 “
Natália: „…vzbudzuje to rešpekt. A trochu paranoju. Že máš oproti mne tak veľmi navrch 🙁 “
Oliver: „Nie je to legálne, nerobím také veci. A tebe by som to neurobil nikdy. Dohodli sme sa na anonymite. Ak sa raz rozhodneme z nej vyjsť, bude to obojstranné 😘 Mňa sa nikdy nebudeš musieť báť. Si môj pokladík 😘 “
Neisto sa usmiala a rozhodla pre pohár vína. Ešte cigaretu a späť k počítaču.

Oliver: „Mám ťa plnú hlavu aj trenky,“ svietilo v okne správ. Spokojne sa usmiala.
Natália: „Kedy máš to stretnutie?“
Oliver: „Teraz 🙂 “
Natália: „…ty sedíš na obchodnom stretnutí a ťukáš si do telefónu?“
Oliver: „Mám otvorený notebook 😘 Nudím sa 🙁 Nemám týchto ľudí rád a snažia sa tu o úplné nezmysly 🙁 Ako keby o mne nikdy nepočuli.“
Natália: „ 😀 A čo o tebe mali počuť?“
Oliver: „Mňa ľudia veľmi nemajú radi. Nie som zlý, keď môžem, pomôžem. Ale viem, čo robím a nedá sa ma odrbať. A títo mi tu predávajú také halušky 🙁 “
Natália: „ 🙂 Nebuď zlý. Daj im šancu.“
Oliver: „Veď dávam. Poslal som práve jedného prerobiť zmluvu a objednal si ďalšie pifko 😀 “
Natália: „ 🙂 Kks, bola by sranda stáť profesne proti tebe 🙂 “
Oliver: „Ja mám rád súperenie. A rozumné argumenty. Ale to tu nehrozí.“
Natália: „Ťažko sa mi vyjadruje, keď neviem, čo robíš.“
Oliver: „Majú s nami zmluvu na päťdesiattisíc mesačne za kompletný servis. Ja by som to s prstom v nose urobil za dvojku. A teraz chcú za každú novú aktualizáciu päťtisíc. No nevymetieš s nimi aj pavučiny??“
Natália: „ 😀 😘 “

Polievka na sporáku začala vrieť, tak Natália vstala. Naložila na tanier, zakričala na Sebastiána a vrátila sa k počítaču.
Oliver: „Ježiš, ja by som nemal piť.“
Natália: „Lebo?“
Oliver: „Lebo mám samé hriešne myšlienky.“
Natália: „Napríklad?“
Oliver: „Neslušné. …ja by som ťa tak vy…!“
Natália: „ 🙂 čo?“
Oliver: „Veď vieš čo 😘 “
Natália: „Občas si tou svojou hanblivosťou čarovný 😀 Ako ide jednanie?“
Oliver: „No, práve sa uchýlili k poslednej možnosti. Moja chyba, mal som to čakať 🙁 “
Natália: „Čo také?“
Oliver: „No… Prerobenú zmluvu že prinesie kolegyňa. Došla blondínka so sukňou sotva pod zadok a výrazným líčením. Papiere mi podala tak, že cez výstrih som jej videl snáď aj pupok.“

Natália si uvedomila, že ju pichla žiarlivosť. Napriek tomu odpísala zmierlivo.
Natália: „No… A čo je zle?“
Oliver: „Nie som na toto typ. A ak doteraz mali šance na moju blahosklonnosť, už sú preč.“
Natália: „Takto ti baby ponúkajú často?“
Oliver: „Občas.“
Natália: „Možno… by si to mal využiť.“
Oliver: „Toto si o mne myslíš?“
Natália: „Nemáš babu na pravidelný sex. Čo by na tom bolo zlé?“
Oliver: „Ak si to chceš myslieť, tak si mysli. Ja nemám chuť ti to vysvetľovať.“
Natália vytreštila oči na správu a vnímala, ako sa jej v sekunde plnou silou zmocnila zlosť.
Natália: „… …ty nemáš chuť mi to vysvetľovať.“
Oliver: „Nie.“
Natália: „…Oliver, varujem ťa, ukľudni sa. Takto sa ty ku mne chovať nebudeš.“
Oliver: „Ja som kľudný.“

Natália zaťala zuby a prudko zatvorila okno prehliadača. Doliala si víno a vyšla na balkón fajčiť. Nová správa, čo ju čakala, jej kľud rozhodila opäť:
Oliver: „Tak som hajzel. Spokojná?“
Natália: „Oliver, ja som nič také nepovedala a ani len nenaznačila.“
Oliver: „Keď myslíš.“
Natália: „Nepáči sa mi, keď si nadávaš. Ocením, keď to už viac nebudeš robiť.“

Odpoveď neprišla pár minút a v Natálii vrela zlosť.
Natália: „Dobre?!“
Oliver: „Čo?“
Natália: „Nič zlé som o tebe nepovedala a neželám si, aby si si viac nadával. Rozumieš?“
Oliver: „Mám tu prácu.“

Natália zadržala dych a zažmurkala na monitor. Zhlboka sa nadýchla, vydýchla a zaťala zuby:
Natália: „No ako myslíš.“
Uzavrela debatu a sama si nebola istá, či nie navždy.