Lucia sedela v kresle otočenom presne oproti  hodinám na stene. V záklone, s hlavou položenou  o opierku uprene  sledovala sekundovú ručičku zvažujúc, či by

Na druhý deň došiel do práce až okolo desiatej. Vyzeral, akoby celú noc oslavoval. Lucii to vyvolalo na tvári úsmev.

“Prosím vás,” preskočil jej hlas. “Chcela som vám len pomôcť. Netrestajte ma za to.” “Lucka,” hlas mu neporovnateľne zmäkol. “Ja

Rokovanie trvalo vyše dvoch hodín, čo bol čas, za ktorý Lucia premyslela tisíc možných dopadov jej konania. Teda dopadov na

Odvedľa sa ozývalo rýchle šťukanie klávesnice, listovanie papierov, sem-tam nejaké jej slová, či krátke vety. Takúto samomluvu si u nej

Sedela za stolom a počúvala zúrivé kroky blížiace sa k jej kancelárii. “Idiot!” precedil cez zuby. Prešiel okolo jej stola