Lucia sedela v kresle otočenom presne oproti  hodinám na stene. V záklone, s hlavou položenou  o opierku uprene  sledovala sekundovú ručičku zvažujúc, či by ju silou vôle dokázala zastaviť. Lebo ak, tak teraz. Ručička sa aj tak opäť pohla a prezradila, že do štvrtej už ostáva len minúta. Lucasove dvere…

Na druhý deň došiel do práce až okolo desiatej. Vyzeral, akoby celú noc oslavoval. Lucii to vyvolalo na tvári úsmev. Ani nevošiel k sebe, ešte v saku sa oprel o jej zárubňu a sledoval ju. Keď si to po chvíľke uvedomila, otočila sa na neho….

“Prosím vás,” preskočil jej hlas. “Chcela som vám len pomôcť. Netrestajte ma za to.” “Lucka,” hlas mu neporovnateľne zmäkol. “Ja vás nechcem trestať! Zachránili ste mi krk a ja vám za to dlhujem poďakovanie! A aj ho dostanete, také, aké vám patrí. Lenže práve teraz…

Rokovanie trvalo vyše dvoch hodín, čo bol čas, za ktorý Lucia premyslela tisíc možných dopadov jej konania. Teda dopadov na neho, pretože ako bude reagovať ona a ako to chce vysvetliť stále netušila.  Čo ju vystresovalo dosť na to, aby sa rozhodla nerozmýšľať a proste…

Odvedľa sa ozývalo rýchle šťukanie klávesnice, listovanie papierov, sem-tam nejaké jej slová, či krátke vety. Takúto samomluvu si u nej nikdy nevšimol a vyvolala mu na tvári mimovoľný úsmev. Oprel sa v kresle a počúval jej šepkajúce “No, tak toto môžte viete komu hovoriť”, “Iste,…

Sedela za stolom a počúvala zúrivé kroky blížiace sa k jej kancelárii. “Idiot!” precedil cez zuby. Prešiel okolo jej stola bez zastavenia a vošiel k sebe. Ešte nikdy ho nepočula buchnúť dverami, ale teraz to čakala. Neurobil to a práve naopak sa k nej vrátil:…