Ako zbaliť suchára – 24.kapitola

O celej situácii začala Natália rozmýšľať až na druhý deň pri rannej káve. Večer počas fotenia jej síce ešte od Olivera prišlo niekoľko správ, ale odpisovala len v rýchlosti. Na ranný pozdrav, čo ju po zobudení už čakal, mu tiež odpísala a na balkóne začala vymýšľať trest.
Keď zahasila cigaretu, vybrala sa rovno do spálne, k dávno nepoužívanej krabici. Chvíľu sa v nej prehrabávala a s úsmevom našla pánsky pás cudnosti. Už si ani nepamätala, kedy ho objednala, iba ten dojem, že úplne zbytočne. Otvorila krabičku a prezrela všetky komponenty. Kovovú mriežku v tvare zahnutého penisu, krúžky, maličký visiaci zámok, osem ešte menších kľúčikov. Jeden do zámku strčila a otočila ním. Zámok sa otvoril, kľúčik vytiahla. Zámok naspäť zaklapla a skontrolovala, že pevne drží.
´Tak teraz si ťa užije pán riaditeľ,´ pomyslela si spokojne. ´Trošku sa pobavím.´
Škatuľku zatvorila, hodila do kabelky a pobrala sa do kúpeľne.

Vrátnik v Národnej banke zase pedantne splnil všetky povinnosti a kým si z Natáliinho občianskeho pozrel údaje a vrátil jej ho, ona si skontrolovala telefón. Od Olivera žiadna nová správa, len od Dušana, či dnešok platí. Tú odignorovala a vrátila mobil do kabelky. Na správnom poschodí sa z výťahu vybrala rovno k Oliverovým dverám. Sprevádzaná klopkaním svojich vysokých opätkov po extra lesklej dlažbe pri malej recepcii ani nezastavila, iba prechádzajúc okolo sa opýtala:
„Dobrý deň, má tam pán riaditeľ niekoho?“
„Nemá, ale má veľa práce,“ zaznela bez pozdravu odpoveď takým nepríjemným tónom, že Natália nezapochybovala, či si ju dáma ešte pamätá. Nevenovala tomu pozornosť. Pred Oliverovými dverami si zasunula rozlietané vlasy za ucho, zaklopala a hneď vošla.

Oliverov prvý pohľad, keď ju zbadal, bol taký prísny, že keby ho nepoznala, zľakla by sa. Ale bola si istá, že jej návšteva ho poteší.
„Ahoj,“ pozdravila s jemným úsmevom a zavrela za sebou dvere.
„Ahoj!“ odpovedal prekvapene, prudko vstal a obišiel stôl. Postavil sa tesne k nej, ale stále sa neusmial, ani nepokúsil pobozkať ju.
„Urobím ti kávu, alebo tak?“ ponúkol zvláštne nervóznym tónom.
„Nie, vďaka,“ potriasla hlavou. Obišla ho a sadla si do koženého kresla k malému stolíku.
Obrátil sa k nej a Natália si nemohla nevšimnúť, že pôsobí unavene.
„Ako si spal?“ opýtala sa a napadlo jej, že túto otázku dlhé mesiace zvykla písať hneď v ranných správach.
„Nic moc,“ odpovedal sucho a postavil sa chrbtom k svojmu stolu, takže konferenčný stolík a kreslo s Natáliou mal rovno pred sebou.
„Dlho sa mi nedarilo zaspať,“ doplnil.
„Lebo?“ pokračovala a prestávalo sa jej jeho správanie pozdávať.
„Premýšľal som o tom, čo sa včera stalo.“
„Uhm, a?“
Sekundu na ňu hľadel:
„Veľmi ma to mrzí. Viem, že som ťa sklamal.“
Tentokrát zaváhala ona:
„To… sa mi zdajú trochu prisilné slová.“
„Nezvládol som, čo si chcela.“
„To je fakt,“ súhlasila. „A trest ťa za to neminie,“ nepodarilo sa jej to povedať veselo. Prišla síce s dobrou náladou, ale jeho očividná nervozita veľmi zvyšovala aj tú jej.
„Viem,“ zašepkal a ktovie, či nezadržal dych. „Snáď bude milosrdný,“ doplnil ešte tichšie.

„Je nejaký, ktorého sa bojíš?“ uškrnula sa podpichovačne.
„Veľmi,“ prikývol.
Prišlo jej ohromne ľúto, s akým zjavným strachom to povedal a ihneď zareagovala:
„Ten ti neurobím. Ktorý?“
Chvíľku jej študoval tvár a váhal, kým zo seba konečne dostal:
„Že sa so mnou rozídeš.“
Takú odpoveď nečakala a vyrazila jej dych. Chvíľu si nebola istá, ako na tento absolútny nezmysel zareagovať, až z nej vypadlo:
„Neblázni!“
Tváril sa nešťastne a mlčal. Len na ňu hľadel.
Zistenie, ako katastroficky vidí v podstate malú hlúposť, Natálii zovrelo srdca. Vstala, prešla k nemu a rukami objala okolo krku:
„Neblázni,“ zopakovala oveľa jemnejšie a zľahka ho pobozkala na líce. „Je to hra!“ pokračovala. „Len sa hráme. Ak sa ti to nebude páčiť, nebudeme to robiť.“
Jeho pohľad sa zmenil na pochybovačný a rozhodne nevyzeral, že by ho presvedčila.
„Určite sa s tebou nerozídem pre niečo, čo sa nepodarilo pri sexe,“ povedala oveľa ráznejšie. Na tento tón už zareagoval. Zdalo sa, že sa trochu uvoľnil a pomaly prikývol:
„Dobre.“
Pohladila ho po tvári a vrátila sa sadnúť späť do kresla. V podstate úplne bez chuti ho trestať, mala pocit, že už to, ako sa zľakol a ako sa asi doteraz bál, bolo samo o sebe trest oveľa tvrdší, než si vôbec zaslúžil.
„Prijmem akýkoľvek trest, ktorý mi vyberieš,“ povedal Oliver odhodlane.
„Naozaj?“ podráždene nadvihla obočie. „To je jedna z mojich najobľúbenejších hlášok všetkých internetových honičov. Tie nepremyslené absolutistické drísty. Čo ak ti budem chcieť odrezať ruku?“

Oliver sa na ňu v tej chvíli pozrel tak, že mal v očiach zase zamilovanosť a sebavedome sa usmial:
„Táto tvoja výtka má logickú chybu. Povedal som, že prijmem čokoľvek, čo mi ty vyberieš. A ty by si odo mňa niečo také nikdy nechcela,“ dokončil a usmial sa ešte viac.
Potom aj ona, trochu porazenecky, trochu zamilovane, trochu uznanlivo.
„A čo ti teda vyberiem?“ prešla hneď do útoku.
„To neviem,“ priznal Oliver a mykol ramenami. „Možno ma budeš chcieť riadne zbiť. Možno ošukať do zadku. Možno mi zamkneš vtáka do toho pásu cudnosti a nepustíš ma veľmi dlho,“ opäť mykol ramenom a zopakoval: „A možno niečo úplne iné, ja proste neviem.“
Natália si spomenula na pás cudnosti vo svojej kabelke a začala dúfať, že tašku položila tak, aby do nej nebolo vidno. Po tom, s akým rešpektom a jasnými obavami tú hračku Oliver spomenul, stratila akúkoľvek chuť mu ju nanútiť.
„Naozaj si nemyslím, že by to bol prehrešok na až taký tvrdý trest,“ povedala nahlas. „Stalo sa to prvýkrát a asi ešte aj stane. Nebudem tvrdá hneď od začiatku. Tentokrát ťa len nechám pár dní bez striekania.“
Videla, že začal premýšľať.
„Samozrejme, len bez striekania, nie honenia. To budeš, pre moje potešenie, robiť stále,“ vysvetlila so škodoradostným úškrnom.
„Budem,“ súhlasil nežne.
„Tak sa predveď!“ vyzvala ho ihneď. „Ešte som ho vlastne nevidela. Ukáž mi, ako si ho vieš pre mňa honiť!“

Oliver zmeravel iba na sekundu. Potom si položil ruky na opasok a do tváre sa mu prudko začala vlievať červeň. Nezašíval sa naschvál, rozopínal sa úplne plynule. Len v tvári mu bolo vidno, ako požiadavku trávi. Stiahol si oblečenie pod zadok a vystrel sa. Jednou rukou nadvihol okraje košele, takže už bolo možné vidieť vtáka, ale Natália stále hľadela do zahanbenej tváre. Vnímala, že si vzal penis do dlane, urobil ňou po celej jeho dĺžke pár prvých pohybov a začervenal sa ešte viac.
„Hanbíš sa,“ skonštatovala zrejmé.
„Šialene,“ súhlasil pridusene.
Pohľadom skontrolovala vtáka, ktorého tvrdosť ju celkom prekvapila. Oliver uhýbal pohľadom, ale v prikázanej činnosti pokračoval.
„Teba to vzrušuje,“ došlo jej. „Že sa hanbíš, vzrušuje ťa to!“
Privrel oči, kým zo seba dostal:
„Áno.“
Natália sa spokojne usmiala:
„Dobre. Trochu rýchlejšie,“ popohnala jeho pohyby príkazom a doplnila: „Asi to často neukazuješ.“
„Toto v živote nikto nikdy nevidel,“ prezradil.
Prešla pohľadom z jeho tváre do rozkroku a sledovala masturbáciu.
„Tak si zvykaj,“ usmiala sa spokojne. „Toto sa mi páči. Rýchlejšie!“
Zrýchlil pohyb a zakňučal:
„Chceš ma dotlačiť do ďalšieho trestu?“
Nechápavo žmurkla, tak doplnil:
„Práve tak som došiel k tomuto.“
Stále mlčala.
„Myslel som si, že pre teba už chvíľu vydržím, veď si mi dávala hodiny. Ale keď si takto prísna… Včera si taká bola. Len na sekundu som vnímal tvoj hlas a prestal sa sústrediť na to, aby som sa neurobil. Len sekundu,“ rozprával trhane, vzrušenie mu zjavne marilo snahu sústrediť sa na slová.
Vstala a prešla k nemu.
„Máš rád, keď som prísna?“
„Občas áno. Mám rád všetky tvoje nálady.“
„Ide ti to veľmi pekne,“ pochválila ho. Prudko vydýchol a nespomalil pohyby, ale zahanbene sklonil hlavu.
„Prosím, dovoľ mi malú prestávku,“ zašepkal.
Natália sa zasmiala a plesla mu po tvári ľahkú facku. Tá na prekvapenie zariadila ďalší Oliverov vzrušený výdych.
„Aby si sa mi tu hneď neurobil! Stačilo!“ prikázala pobavene.

Oliver prestal okamžite, pustil vtáka a už voľnou rukou sa oprel o stôl.
„Chcel by si striekať?“ zašepkala mu zákerne sladkým tónom do ucha.
„Áno,“ prikývol.
„To môžeš, len keď si dobrý. A to si nebol,“ odpovedala škodoradostne.
„Viem,“ odpovedal s úplnou samozrejmosťou, bez kúska prekvapenia.
„Obleč sa,“ povedala Natália a kým to robil, prešla k dverám:
„Nemáš náhodou večer voľno?“ opýtala sa s rukou už položenou na kľučke. Oliver mlčal príliš dlho, takže pochopila a odpovedala sama sebe:
„Nemáš.“
„Počkaj, premýšľam, či by som to nevedel presunúť,“ snažil sa namietať.
„To nerob. Aj zajtra je deň,“ napomenula ho jemne.
„Sobota. Ja mám víkend voľný, ty?“ opýtal sa Oliver, zapol zips na nohaviciach a dotiahol opasok.
„No, vlastne aj ja.“
„Tak by sme sa mohli vidieť aj cez deň?“ navrhol opatrne.
„Mohli,“ prikývla.
„Teším sa už teraz,“ zašepkal úprimne.
Venovala mu rovnaký úsmev a otočila sa k dverám. Kým ich otvorila, ešte povedala:
„Cez tie tenké nohavice je riadne vidno, že ti stojí. Asi by mu bolo lepšie za opaskom.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close