Neuč orla lietať – 47. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Za dverami to už žilo. Všetko sa dialo potichu, rýchlo, bez zbytočných slov. Kroky na chodbe boli isté a úsporné. Vojaci, ktorí sa s nimi mali vytratiť, si balili len to najnutnejšie. Žiadne meškanie, žiadne otázky. Niektorí už boli ozbrojení, iní len uťahovali sedlá na koňoch, ktoré im ktosi potichu priviedol pod bočné schodisko. Na nádvorí sa tvoril rad postáv v tieni. Muži pripravovali kože na prikrytie, niekto niesol v tichosti vak s chlebom a syrmi. Nik nehovoril nahlas.

Kaelan už sedel na koni, pevne, vzpriamene, s rukou položenou na rukoväti meča. Na okamih privrel oči, keď mu bolesť z posedu preletela celým telom.

Z ticha za ním sa ozvali kroky. Rholan pristúpil k jeho boku a zastal tak, aby ich nikto nepočul.

„Vaše Veličenstvo!“

„Áno?“

„Ja…“ obrovský chlap hľadal slová. „…ja som vedel, čo vám Tharan chce urobiť. Mrzí ma, že som tomu nezabránil.“

Podarilo sa mu Kaelana trochu zaskočiť. Aj tak odpovedal:

„Za to nie si zodpovedný ty. Si vojak. Máš plniť rozkazy svojho pána. Nie ich posudzovať.“

„Možno by to tak malo fungovať len po určitú hranicu. A náš kráľ ju už asi dosiahol. Členovia kráľovskej rodiny sa neunášajú a neväznia.“

Kaelan sa veselo uškrnul:

„No, tak čo sa tohto týka, začal som si asi ja.“

Rholan sa zasmial tiež:

„Humor vás neopúšťa, to je dobre. Šťastnú cestu. Dúfam, že sa ešte uvidíme.“

„Si u nás kedykoľvek vítaný.“

Rholan len prikývol a odstúpil, aby mu dal priestor.

Muži potichu odsunuli bránu, len toľko, aby sa otvorila práve na jedného koňa. Nirella pobádala svoju kobylu vpred, krok za krokom prešla cez úzky priechod, za ňou hneď dvojica jazdcov, ktorí mali zabezpečiť priestor. Až potom vyšiel Kaelan, obklopený svojimi strážcami, v tichom tempe, až kým ich nepohltil tieň za hradbami. Ostatní ho nasledovali bez slova.

Pohybovali sa potichu, v štrku a vlhkej zemi tlmene klopkali podkovy. Len čo prekročili hranicu lesíka za cestou, Nirella jemne zdvihla ruku a kone sa dali do cvalu. Skupina sa zosúladila, Nirella poslala dopredu Mereka a sama sa zrovnala s Kaelanom.

„Čo ti povedal?“ opýtala sa ticho.

Kaelan zaváhal:

„Že je to rovný chlap.“

Nirella prikývla.

„Ale tebe by s ním nebolo dobre,“ doplnil.

„Prečo?“ zamračila sa.

Kaelan sa k nej naklonil, ako to len šlo:

„Ten dobrák by ťa nevedel vyšukať tak, ako to ty potrebuješ.“

„Ty bastard!“ zavrčala a vrátila sa do vedenia skupiny.

Kaelan sa len ticho, sebavedome usmial.

Cesta bola pre všetkých únavná a nekonečná. Kone sa vliekli, blato sa lepilo na kopytá a vietor fúkal proti nim. Kaelan sa v sedle držal len silou vôle, zovretý, spotený, s chrbtom v ohni. Každý krok mu trhal vnútro, ale neprehovoril ani slovom. Dlane mal spevnené na oťažiach tak silno, až mal prsty necitlivé. Nirella jazdila blízko. Ticho, ale s očami neustále na manželovi. Muži nehovorili, len sa snažili premôcť únavu. Keď sa konečne dostali na známu cestu k Denverre, akoby im všetkým trochu odľahlo, hoci vychádzajúce slnko ešte na cudzom území nebolo ideálne. Ale Nirelle bolo ľahšie, podľa jej odhadov by zhruba tu niekde už mal byť Gavran. Musela už Kaelana dostať zo sedla. Celú cestu sledovala jeho muky a mala pocit, že ich znáša horšie ako on. Zavelila čas na oddych. Zašla by vpred, zistiť či už je Gavran aspoň v dohľade. Ale to nemohla, tak vyslala Mereka.

„Myslíš, že si môžeme dovoliť stáť?“ opýtal sa Kaelan pochybovačne. „Sme stále vo Vargorne.“

„Áno, ale ty už si musíš oddýchnuť…“

„Stojíme kvôli mne? Tak poďme ďalej!“ skočil jej do reči.

„Len pokojne, vystri sa!“

Už dávno vedela, že najväčšiu úľavu mu okrem ležania na bruchu prináša natiahnutie sa v stoji. Kedykoľvek sa dalo, snažil sa oprieť rukami o čokoľvek pevné a vystierať chrbát.

„Ak sa nejako šialene nemýlim, niekde tu by už mal byť Gavran.“

Kaelan, opretý predlaktím o strom, zažmurkal:

„Prečo by tu mal byť?“

„Tesne predtým, ako sme sa my neúspešne pokúsili prejsť bránou, ňou prebehol špeh so správou pre Gavrana. Síce sme sa omeškali, ale neverím, že by to on vzdal.“

Zaváhal a potom predniesol:

„Až sa najbližšie pôjdeme my dvaja niekam takto vonku zabaviť, mali by sme si vysvetliť pravidlá. Rád by som bol informovanejší.“

„Ja by som zase bola rada, keby si sa bezhlavo nevrhal do situácií, v ktorých sa z teba niekto snaží vymlátiť život! Každý máme svoje sny,“ odsekla ironicky.

Prepichol ju pohľadom, ale neuchýlil sa k vyhrážkam.

Trvalo len niekoľko desiatok minút, kým sa namiesto Mereka zjavil Gavran.

„Keby som sa mohol rozhodnúť, tak ani neviem, ktorého z vás dvoch by som zabil ako prvého!“ reval na nich už z diaľky. „Vy ste jeden ako druhý!“

Kaelan sa otočil jeho smerom bez toho, aby sa odlepil od stromu.

„Neuveríš, ale aj my sme si to už všimli!“ zavrčal mu naspäť.

Nirella sa uchechtla, ale Gavran sa nedal zastaviť. Spoločensky absolútne nevhodne na ňu ukazoval prstom:

„Ty mi tu rozjebávaš kráľa odkedy si prišla!“

Potom sa otočil na Kaelana:

„A tebe ako, kurva, mohlo napadnúť nasrať sa sám do krajiny, s ktorou sme vo vojne?!“

Nirelle prišiel jeho očividný výbuch nervov vtipný, ale rozhodla sa nedráždiť ho svojím smiechom, a tak si ústa decentne prekryla rukou. No ramená sa jej už podozrivo chveli. Kaelan stál opretý o strom, so zovretými perami a zjavným sústredením sa snažil potlačiť záchvat. Lenže keď sa na Nirellu pozrel a zbadal, že ona sa trasie ešte viac, zlomilo ho to. Najskôr mu len myklo kútikom. Potom druhým. A potom sa celkom zrútil. Výbuch smiechu, ktorý nasledoval, bol hlboký, zadusený, no o to silnejší. Ako tlak uvoľnený po hodinách mlčania, bolesti a napätia. Nirella sa k nemu okamžite pridala, aj keď si stále držala prsty na ústach, akoby tým mohla zmierniť to, čo už dávno stratilo kontrolu. Gavran na nich vytreštil oči, úplne zaskočený, zjavne neschopný rozlíšiť, či si z neho uťahujú, alebo sa zbláznili. Nakoniec len bezmocne rozhodil rukami a zahundral si niečo popod nos. Ani jeden z nich ho už nepočul.