Lady Adelin – 9. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Na stole už rozvoniavala čerstvo upečená žemľa, maslo sa pomaly topilo v strieborných miskách, káva parila v porcelánových šálkach s modrým lemom. Solenne si s rozžiarenou tvárou natierala lekvár na chlieb a štebotala o plánoch na deň. Verena ju občas opravila, občas sa mlčky napila zo šálky, ale na tvári jej po dlhom čase nebolo vidieť pohoršenie ani chlad.

Mattias sedel medzi nimi, ramená napnuté pod košeľou, pohľad zaborený do obrúska, ktorý prekladal cez kolená. Po včerajšku nespal. Celý čas čakal, že Adelin na raňajky nepríde. Že sa vyhovorí na nevoľnosť, na únavu alebo jednoducho zostane zatvorená vo svojej izbe. Presne tak by to pochopil.

A predsa. Keď sa dvere otvorili, jeho hruď sa na okamih zovrela.

Adelin vošla ticho. Vlasy mala zopnuté, líca bledšie než inokedy. V rukách držala zložený obrúsok, ktorý zjavne cestou niekoľkokrát preložila. Nevyzerala, že by hľadala výhovorku. Ani že by sa ospravedlňovala. Len sa s miernym úsmevom uklonila a prešla k voľnému miestu.

Mattias sa na ňu nepozrel. Nie preto, že by nechcel, práve naopak. Ale bál sa, že aj jediný jeho pohľad by mohol spôsobiť viac, než by uniesla. Tak namiesto toho siahol po šálke a nalial si kávu. V hlave mal stále výkrik z predchádzajúceho večera.

Adelin sa posadila vedľa Solenne, akoby to bol ich spoločný ranný rituál starý roky. Vzala si maslo, chlieb a s pokojom sa pridala do rozhovoru o tom, čo by sa čochvíľa dalo zbierať v záhradách. V jej hlase nechýbal pokoj, ani zdvorilosť. Správala sa ako vždy.

Mattias vedel, že s ňou musí hovoriť. V prvom rade potreboval niečo, čo by jej nedovolilo znova sa mu vzdialiť. Potreboval nájsť spôsob, ako ju pri sebe udržať bez nátlaku. Na čo sa výborne hodilo už včera dohodnuté sedenie s podkladmi z Lindorie. Nezáväzná téma, ktorá ju samú zaujímala. A zároveň dôvod, aby s ním vydržala a neušla sa mu zavrieť do izby.

„Lady Adelin,“ oslovil ju, ale pohľadu priamo do očí sa vyhol. „Budete mať dnes čas na hospodárstvo Lindorie?“ opýtal sa.

Adelin prikývla bez zaváhania.

„Samozrejme. Počítam s tým,“ odpovedala úplne prirodzene.

Mattias na okamih zadržal dych. Taký hladký súhlas nečakal. „Ak by vám to neprekážalo… mohli by sme začať hneď po raňajkách.“

„To mi vyhovuje,“ odvetila pokojne.

Odpila si z čaju, akoby na tom nebolo nič zvláštne. A možno ani nebolo. Možno práve tá jej nenútenosť bola na celom ráne najprirodzenejšia.

„Aké podklady?“ ozvala sa Solenne zvedavo.

Mattias sa k nej obrátil. Hlas mal pokojný, zreteľný, bez akéhokoľvek podtónu. Ale keď začal vysvetľovať, bolo v ňom čosi neobvykle jemné.

„Hospodárska agenda panstva Lindoria. Správu preberám ja… ale lady Adelin sa roky starala o všetky praktické záležitosti, keď ešte žil Benedikt. Čo je, uznávam, prinajmenšom nezvyčajné. Pozná všetky detaily, nájomcov, rytmus povinností, aj staré dohody. Také, ktoré nikdy neboli spísané, a ktoré by len málokto čakal, že bude poznať žena.“

Solenne naňho udivene pozrela.

„Ale… to všetko ona…“ zasekla sa a otočila priamo na Adelin:

„To ty vieš? Vieš čítať? Počítať?“

Adelin sa len jemne usmiala a prikývla.

Verena zareagovala okamžite. Hrkla šálkou o podšálku a prudko sa narovnala.

„Je poburujúce, že sa to vôbec deje,“ vyhlásila tvrdo. „Žena nemá čo sedieť nad hospodárskymi záznamami. A už vôbec nie takto verejne, akoby to bolo v poriadku.“

Adelin mlčala. Sedela pokojne, s pohľadom upretým na svoju šálku, akoby sa jej tá poznámka nijako netýkala. Nezľakla sa. Nepotrebovala sa obhajovať. A Mattias to vedel.

Preto hovoril ďalej. Rovnako pokojne, s tichou úctou.

„Bez jej pomoci by som sa v tom prehrabával týždne. Takto sa do toho dostanem hneď.“

Solenne sa ešte raz pozrela na Adelin a tentoraz v jej očiach nebola len zvedavosť, ale aj tiché očarenie.

„Ty naozaj vieš čítať?“ spýtala sa priamo, no jemne.

Adelin znova prikývla. „Áno. Naučila som sa ešte ako dieťa. Rodičia ma to učili potajomky. Obaja vedeli, že je to zakázané, ale tiež vedeli, aké dôležité sú slová.“

Do toho prehovorila znova Verena. Hlas mala ostrejší než predtým.

„Dúfam, že sa s tými papiermi nebudete niekde pretŕčať! Aby sa medzi služobníctvom neroznieslo, že lady Adelin vie čítať. Lebo to by ju už naozaj nikto nechcel. Žiadny muž so zdravým rozumom si nevezme ženu, ktorá ovláda písmo.“

Mattias sa pomaly otočil k Verene. Hlas mal pokojný, ale každé slovo odvážené.

„Odrazu ti nevadí, že by sme boli blízko pri sebe?“ spýtal sa. „A ešte za zatvorenými dverami?“

Verena stisla pery a odvrátila pohľad. Jej líca sčerveneli, nie od hanby, ale od čírej zlosti.

„Neopovážte sa zatvárať dvere!“

Mattias, dívajúc sa na ňu, periférne zaregistroval pohyb. Keď sa otočil späť, všimol si Adelin. Usmievala sa. Len trochu, ale ten úsmev bol živý, takmer hravý. V očiach mala pobavenie aj prekvapenie zároveň. A niečo ako sprisahanie.

Mattias sa neubránil. Usmial sa tiež. Krátko, ticho, len pre ňu. A odrazu mu bolo ľahšie.

„Ja tomu stále nerozumiem,“ ozvala sa Solenne zase. „Takže Adelin má doživotné právo užívania Lindorie. Dokáže ju sama spravovať a rozumie tomu. Druhýkrát sa vydávať nechce. Tak prečo je teda tu a prečo odovzdáva správu majetku?“

Adelin aj Mattias sa pomaly, chápavo usmiali. Solennina otázka visela vo vzduchu a odpoveď bola taká zrejmá, až sa zdala zbytočná. Obaja vedeli, prečo to tak je. A vedeli, že ten druhý to vie tiež.

Na okamih sa ich pohľady stretli a potom sa, takmer naraz, otočili k Solenne. S tým typom úsmevu, ktorý obsahuje odpoveď, ktorú netreba vysloviť nahlas.

Všetci sa takmer súčasne otočili k Verene. Jej sa v očiach mihla podráždenosť, no rýchlo ju nahradil ten známy chladný odstup. Narovnala sa a prehovorila tónom, ktorý nepripúšťal diskusiu:

„Zabúdate, že žena nemá čo byť na majetku sama. Také niečo je proti prírode. Potrebuje vedenie, poriadok, oporu. A hlavne…“ pozrela priamo na Adelin, „potrebuje muža, ktorý ju naučí správať sa ako dáma.“

Adelin sa na Verenu dívala mlčky, ale tá sa už začínala blížiť k jej hraniciam trpezlivosti a tak posmešný úškrn skrývala len nedbalo.

„Však, Mattias?!“ obrátila sa Verena po pomoc na syna.

Ten chvíľu premýšľal, kým odpovedal:

„…akože JA ju mám vychovať? Máš o mne veľmi skreslené predstavy, matka.“

„Tak som to nemyslela,“ ubrala z tónu.

Napriek tomu vstala a bez ďalšieho slova vyšla z miestnosti. Ani sa neobzrela.

Chvíľu sa za ňou všetci dívali, až Adelin ironicky predniesla:

„Je mi vskutku sympatické, keď sa vaša matka o mne vyjadruje, akoby som ani nebola prítomná.“

„Nemusíš sa cítiť výnimočne, to robí aj mne!“ odvetila jej Solenne.

Adelin sa pozrela na Mattiasa a premýšľala o jeho odpovedi Verene.

„Jemu to nerobí,“ pokračovala Solenne. „On je tu pán!“ predniesla sarkasticky, za čo ju brat prepichol pohľadom:

„Teba vychovávať môžem!“

Adelin si uvedomovala, ako sa Mattias nepokúsil prevziať nad ňou moc. Možno to bolo samozrejmé, možno len taktické, no pôsobilo to osviežujúco. Najmä po všetkých tých slovách o potrebe „výchovy“ a „vhodnom správaní“. Zato vo vzťahu k vlastnej sestre pôsobil odrazu oveľa určujúcejšie. V jeho hlase zaznievala tónina, akú už počula aj k iným, ale k sebe nie – neústupčivé vedenie. Akurát voči sestre v tom nebol len rozkaz. V pozadí znela blízkosť a starostlivosť. Nemohla si pomôcť, ale napriek všetkému, čo si v sebe niesla, sa jej to páčilo.

Všimla si, že Mattias sa snaží prečítať jej úvahy, a nedarí sa mu to.

„Za štvrťhodinku v mojej pracovni?“ opýtal sa a vstal.

Adelin prekvapene nadvihla obočie:

„Pokiaľ viem, ženy do vašej pracovne nesmú.“

„Pokiaľ ja viem, ženy nečítajú,“ zakontroval a žmurkol na ňu.

„Dobre,“ zasmiala sa. „Ako poviete.“