Lady Adelin – 7. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Keď Verena vošla do salónika, krátko prikývla na pozdrav a usadila sa do kresla vedľa okna. Sukňa jej šuchla o koberec, pohľad spočinul najprv na Mattiasovi, potom na Adelin. Bez slova. Napokon sa otočila k dcére:

„Tak čo, aké boli cesty?“

„Dlhé,“ usmiala sa Solenne. „Zastavili sme sa ešte u tetinej priateľky, ale počasie nám prialo, tak –“

„Dobre,“ prerušila ju Verena. „Hlavne, že si tu.“

V miestnosti na chvíľu zavládlo trápne ticho. Husté, napnuté, akoby si každý v duchu premietal, čo by nemal vysloviť nahlas.

Solenne si odkašľala, a možno aj trochu teatrálne napravila sukňu, než nasilu preveselo prerušila mlčanie:

„A kedy to teda presne budeš mať dvadsať, Adelin?“

Mattias k nej otočil hlavu. Ten údaj ho vždy zaujímal, no on by sa opýtať nemohol.

„Budúcu nedeľu,“ odpovedala Adelin neochotne. Veľmi dobre vedela, čo bude nasledovať.

„Tak to je výborné,“ zareagovala Verena okamžite. „Usporiadame menší večierok. Noví ľudia, nové známosti. Však, lady Adelin?“

Adelin k nej obrátila tvár:

„Ako už viete, to nie je nič pre mňa. Ale je mi jasné, že to vaše rozhodnutie nijako neovplyvní.“

Jej hlas bol zdvorilý, pevný a úplne pokojný.

„Drahá, musíte sa zapájať do spoločnosti. Ako inak si chcete nájsť manžela?“

„Ja si nechcem nájsť manžela,“ odpovedala jej Adelin a vzduch v miestnosti zhustol. „Tento životný zážitok stačí žene bohato jeden.“

Solenne jej venovala pohľad, ktorý nebol ani súhlasný, ani pobavený, skôr ohromený. Mattias sedel nehybne. Nepohol sa, nič nepovedal, len sledoval Adelin. A cítil aj niečo ako tichý súhlas. Nie s jej slovami, ale s odvahou, ktorú prejavila.

Verena ostala ticho. V očiach jej však zaiskrilo niečo, čo sa dalo považovať za hnev. Ale bola priveľmi rozumná na to, aby reagovala hneď. Len sa narovnala v kresle a pevne stisla pery.

Adelin sa usmiala a postavila:

„Ospravedlňte ma, prosím. Som už unavená,“ povedala s pokojnou zdvorilosťou. Otočila sa k Solenne s tichým prikývnutím na rozlúčku, Mattiasovi sa nepozrela do očí a odišla.

Mattias si v izbe vyzliekol košeľu a len v nohaviciach sa uložil na posteľ. Ruka pod hlavou, pohľad do tmy. No myšlienky mal jasnejšie, než by si želal.

Adelin. Jej hlas. Spôsob, akým vyslovila tú vetu „Vy môžete všetko.“. Stále mu znela v ušiach. Nebola to len ponuka. Bola to výzva. Bola to predstava, ktorá sa mu okamžite vtisla do tela, rozozvučala krv v slabinách.

Predstavoval si ju, ako za ním príde. Tak, ako povedala. Ochotná. Tichá. V jeho izbe, v jeho posteli. Vedel, že by sa jej nedotkol, keby si to neželala. Ale čo ak by si to želala? Čo ak by mu dovolila, aby sa nad ňu sklonil a pomaly z nej stiahol všetky vrstvy, aj tie posledné zábrany?

Zovrel perinu. Nedovolil si pohnúť. Len si predstavoval jej dych, jej pokožku pod dlaňou, jej telo, ktoré by mu patrilo, hoci len na chvíľu. A s tým obrazom rástla túžba. Nie prudká, nie naliehavá. Ale tichá, vytrvalá, číra. Zatvoril oči. Chcel ju. Ale rovnako silno cítil, že niečo v nej sa tvári ako jej vôľa, a pritom to vôľa nie je.

Keď začul tiché zaklopanie, stuhol. Vedel, kto to je. Nemohol to byť nik iný. Na okamih si myslel, že si to len predstavuje. Že jeho telo si tak veľmi želá jej prítomnosť, až mu ju vnucuje aj do ticha. Sadol si, bosé chodidlá sa dotkli chladnej podlahy. Srdce mu udieralo v rytme, ktorý ho poháňal vpred. Vstal a pevným krokom prešiel k dverám. Ruku položil na kľučku bez zaváhania a otvoril.

Stála tam. Rovná, pokojná, nádherná. Vlasy mala rozpustené, zopár pramienkov jej padalo okolo spánkov. Na sebe mala len ľahký župan, previazaný v páse. Tenká látka kopírovala ramená a krivku bokov tak presne, až mal pocit, že ju vidí celú.

Hneď si všimla jeho nahú hruď. Širokú, rozdýchanú do pomalého rytmu. Svetlo po nej kĺzalo ako po hladkom kameni. Z tej blízkosti sa Adelin nenápadne zmenšila a pohľad sklopila dolu, akoby sa pred tou tichou prevahou chcela ukryť. Všimol si to.

Neboj sa ma, dievčatko, preletelo mu hlavou nežne.

Ustúpil stranou a nechal dvere otvorené dokorán. Len ju pozoroval a čakal, čo urobí ona. Zdvihla hlavu, vošla dnu a zastala kúsok za ním.

Zavrel dvere, pomaly, takmer bez zvuku a otočil sa na ňu.

Ich pohľady sa stretli. Boli od seba sotva na dva kroky, ale zdalo sa mu, akoby medzi nimi stálo niečo neviditeľné, nepomenované. Uvedomoval si, že sa mu zrýchlil dych. Jej mlčanie v ňom nerozptýlilo túžbu. Práve naopak. Zrazu mu prišlo nesmierne telesné, ako tam len stála, s mierne ovisnutými rukami, s pohľadom, ktorý neuhýbal.

Pristúpil o krok bližšie. Jeho pohľad na nej spočinul dlhšie – nežný, hladný, takmer zbožný. V tom okamihu mu prišla krásna inak než predtým. Krehká, nekonečne ženská. Pokožku mala bledú, tvár pokojne sústredenú, a jemná krivka kľúčnej kosti ho priam pálila.

Vzrušenie v ňom stúpalo prudko. Cítil ho v hrudi, v bruchu, v krvi. Vedomie, že sa tejto krehkej krásy bude môcť dotýkať, že mu ju zverila, ho zaplavilo silnejšie než čokoľvek predtým. Túžba – telesná, a predsa opatrná, zbožná.

Adelin ešte chvíľu stála. Potom sa odhodlane nadýchla, vydýchla a položila prsty na opasok župana.

Nepáčilo sa mu, že sa musela takto presvedčiť začať konať. Ako pred ňou stál, len trochu natiahol ruku pred seba. Hánkami sa sotva dotkol jej ruky na opasku, ale ten dotyk mu preletel telom ako blesk.

„Nechaj to na mňa,“ zašepkal nežne.

Prikývla a ruky spustila voľne vedľa tela. Nepohol sa hneď. Len ju pozoroval a to, že stála tak blízko, že sa jej odrazu mohol dotýkať, ho na okamih úplne ochromilo. Pomaly zdvihol ruku a prešiel jej dlaňou po líci, palcom jemne pohladil tvár. Mal pocit, že jeho pokožka pod tým dotykom horí. Potom sa naklonil, perami sa oprel o jej čelo, unikol mu vzdych. Stále sa nehýbala. Ani k nemu, ani od neho.

Naklonil sa o kúsok nižšie a čakal na náznak odporu. Keby sa len zachvela, ustúpil by. Ale ona zostala. Ťažko kontroloval svoje dýchanie, ústa mal pootvorené.

A potom ju pobozkal. Jemne, opatrne. Nebol to hladný, ani nástojčivý bozk. Bol tichý, skúšajúci, ako keď sa niekto dotkne vody, aby zistil, či nie je príliš studená. Jej pery zostali nehybné, no ani sa neodtiahla. Neodpovedala, ale ani ho neodmietla. Skúmavo sa na ňu pozrel, jemne pohladil po vlasoch.

„Mňa sa báť nemusíš,“ zašepkal. „Neublížim ti,“ hlas mal starostlivý, pozorný. „Neurobím ti nič, čo nebudeš chcieť.“

Adelin akoby sa prebrala:

„Ja chcem všetko,“ venovala mu ľahký úsmev.

Na okamih sa nezmohol na slovo. Tá veta ho zaskočila. Nie jej obsahom, ale tónom. Bol v ňom pokoj, nie vášeň. Istota, ale bez iskry. Na chvíľu privrel oči. Túžil po nej tak, až ho z toho pálili prsty. Ale rástlo v ňom podozrenie.