Lady Adelin – 4. kapitola

Si tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Stál pri okne so sklom v ruke a pozeral von. Alkohol na jazyku mu už dávno prestal chutiť, ale ruka si ho niesla automaticky. V podvečernom svetle sa záhrada leskla sviežosťou po daždi. Medzi kvetmi, bez sprievodu, kráčala Adelin.

Bola tu už niekoľko týždňov. Dosť dlho na to, aby si na jej prítomnosť zvykol. A zároveň nie dosť dlho, aby sa s tým vyrovnal. Každý deň, každé stretnutie, každý pohľad na ňu ho rozpálil o čosi viac. Niečo na nej bolo neznesiteľne ženské. Nie tým naučeným, vypočítavým spôsobom, aký sa bežne objavoval u dám. Ale tým tichým, dráždivým spôsobom, ktorý si možno ani neuvedomila. Bola v nej mäkkosť aj vzdor, hrany aj teplo. A hoci sa nesnažila nikoho zvádzať, bol by prisahal, že zvádza práve tým.

Dnes mala na sebe niečo svetlé. Bolo to jednoduché, ale keď sa pohla, látka jej splývala okolo bokov a zvýraznila presne to, čo si nechcel všímať. Zodvihla hlavu k oblohe a zatvorila oči.

Mattias zaťal čeľusť. Bože. Keby len vedela, čo s ním robí.

A pritom by ju vôbec nemal chcieť. Jeho matka v nej od začiatku videla problém. Už len tým, že je vdova, bola ženou „z druhej ruky“. To samo osebe stačilo, ale aj tak mala Verena ďalšie pochybnosti, výhrady, nepriateľstvo. Tvrdila, že Adelin nemá potrebnú vážnosť, že ju budú ľudia spochybňovať, že nie je vhodná do ich kruhov. Čo sa Adelin svojim správaním nijako nesnažila vyvrátiť. A Mattias to všetko počúval, poslušne. Pretože pre neho už kedysi dávno pripravili inú.

Lady Valeska de Arvon. Dcéra kniežaťa, krásna, inteligentná, preslávená svojou rozvahou a taktovkou v spoločnosti. Vždy pôsobila dokonalo. Noblesne, uhladene, bez škandálov. Bolo všeobecne známe, že ak si ju vezme, obe strany získajú spojenectvo, ktoré by zdvojnásobilo ich už teraz silné spoločenské postavenie Lenže, nepodarilo sa jej vzbudiť Mattiasov záujem. Rovnako ako žiadnej z mnohých dám, ktoré by boli ochotné veľa zo seba zaprieť kvôli vzťahu s pánom Rosengartu. Jedným z najžiadanejších voľných mužov s ešte žiadanejším závratným majetkom.

Adelin by mu nikdy nepriniesla pokoj. Jej prítomnosť dráždila. Nielen telo, ale aj myseľ. Zatriasla každým pevným pilierom, na ktorý sa dovtedy spoliehal. V jej spoločnosti by si nikdy nebol istý, čo bude zajtra. A hoci ho to desilo, ešte viac ho to priťahovalo. Jedným pohľadom by mu dokázala prevrátiť život hore nohami.

Navyše, nedávala ani najmenší dôvod myslieť si, že by oňho stála. Nebol tam ten pohľad, ktorý trvá o sekundu dlhšie. Nebol úsmev, čo príde len jemu. Nič z toho, čím ženy bežne dávali najavo svoj záujem. Adelin bola zdvorilá, slušná, rezervovaná. Neuhýbala očami, ale ani nevyhľadávala tie jeho. Rozprávala, keď musela, a v jej tóne nebolo nič, čo by ho povzbudzovalo. Jej ticho nepôsobilo ako výzva, ale ako hranica. Jednoznačne dávala najavo, že nemá záujem nadväzovať blízkosť. S nikým. Ani s ním.

Videl, ako sa v jednom momente zastavila uprostred cestičky a potom sa bez varovania obrátila. Jej krok sa zmenil. Už nebol pokojný a rozvážny, ale rýchly, rozhodný. Vzpriamená, s hlavou zdvihnutou, akoby sa v nej práve niečo zlomilo. Mattias si všimol napätie v jej ramenách, aj to, ako kráča potichu, sústredene. Niečo sa v nej pohlo.

Bezmyšlienkovite dopil zvyšok pohára a nalial si ďalší. Nie veľa. Len toľko, aby mohol zostať stáť pri okne bez pohnutia. Už sa nedíval na záhradu. Len na prázdno pred seba.

Dvere sa otvorili tak ticho, že ich vôbec nepočul. A predsa vedel, že tam stojí. Otočil sa a uvidel ju. Dokonalú. Vlasy mala uhladené, šaty precízne usadené, tvár pokojná ako vždy. Nepôsobila, že prišla rozrušená, hoci ešte pred chvíľou kráčala s napätím v celom tele. Vstúpila s ladnosťou, akoby vchádzala do tanečnej sály, nie do mužskej samoty.

„Mattias,“ prehovorila ticho, ale s istotou. Hlas mala pevný, zamatový, bez zaváhania. „Máte na mňa chvíľu?“

„Na vás kedykoľvek,“ usmial sa.

„Chcem vás požiadať, aby ste mi povolili vstup do knižnice.“

Mattias na chvíľu onemel. V tej jednej vete bolo niečo tak nepatričné, že mu to vyrazilo dych.

Ona vie čítať? Tá otázka mu preblesla hlavou skôr, než ju stihol potlačiť. Nevedel, či ho viac prekvapuje samotná prosba, alebo tichý predpoklad, že by to mohla vedieť. A smieť. Väčšina žien v jej postavení by niečo také nevyslovila ani v žarte. Ona to povedala, akoby to bola samozrejmosť.

Žena. V knižnici? Vo svete, kde sa ženám nedovoľovalo ani len dotýkať zvitkov, nieto ich otvárať. Žena nemala čo hľadať medzi knihami, pretože čítať nemala vedieť. A ak by aj vedela, nemala smieť.

Prešlo mu hlavou, či si vôbec uvedomuje, čo hovorí. A ešte viac ho prekvapilo, že jej to vôbec napadlo vysloviť nahlas. Pozrel sa na ňu pozornejšie. Nezdalo sa, že by žartovala. Ani že by nevedela, čo žiada. Bolo to povedané pokojne, priamo. Ako žena, ktorá si uvedomuje, že prosí o niečo zakázané, a predsa to robí.

Povzdychol si. Otočil pohár v prstoch a chvíľu premýšľal, ako začať. V jeho hlave sa bili dve veci: úprimná ľútosť a spoločenské pravidlá.

„Lady Adelin…“ vyslovil jej meno jemne. „Viete, že to, čo odo mňa žiadate, nie je…“

Preťala ho rýchlo a jasne:

„Odpovedzte mi na otázku z nášho tanca.“

Mattias prestal dýchať. Nie preto, že by nerozumel. Ale preto, že rozumel až príliš dobre.

Tá otázka – či po nej túži – padla v opare hudby, dotykov, s nádychom vína a napätia. Bola to chvíľa, ktorú vnímal ako slabosť, chybu, na ktorú by mal zabudnúť, aj keď to nedokázal. A ona to teraz vytiahla znova. Pokojne. Bez výčitky. Ako niečo, na čo má právo dostať odpoveď. Bolo to nepochopiteľné. V jeho svete sa takéto veci nevyslovovali nahlas. Nie dvakrát. Nie s rovnakým pokojom.

A predsa tu stála. A čakala.

Jeho telo zareagovalo ako zradca. V nohaviciach pocítil okamžitý tlak, surový a bezohľadný, ktorý sa vôbec nezlučoval s tým, že stojí oproti dáme cez polovicu miestnosti. Najmä nie s tým, ako pôsobila ona. Pokojná, vyrovnaná, akoby sa bavili o výbere vína k večeri.

Tá kontrastná istota v jej postoji mu len pridala na rozpore, v ktorom sa ocitol. Ona – pokojná, vyrovnaná. On – rozbitý jedinou vetou. Môže vôbec žene na toto nahlas odpovedať?

Začala hovoriť o knižnici. O knihách. O prístupe k niečomu, čo ženám nepatrilo a ani nemalo. A teraz… teraz sa pýta na túžbu. Spočiatku to nedávalo zmysel. Nevedel, kde sa stala tá zmena. Ale keď sa na ňu pozrel znova, v tichu, ktoré medzi nimi viselo, mu to začalo pomaly dochádzať.

Ona nechce len čítať. Ona vie, že nemôže. A prišla sa opýtať, čo mu bude musieť dať, aby mohla.

Nie priamo. Nie slovami. Ale Mattias si bol istý, že práve toto je vo vzduchu medzi nimi. A z toho poznania sa mu zatočila hlava. Jeho telo reagovalo skôr, než stihol sformulovať myšlienku. Pulz mu búšil v spánkoch, pod košeľou sa mu zrýchlil dych. Cítil sa nahý. Nie kvôli tomu, čo povedala, ale preto, ako málo toho musela povedať, aby ho dostala do tohto stavu. Adelin neuhýbala pohľadom. Ten kontrast, jej absolútny pokoj a jeho búrlivá telesná odozva, ho úplne pohltil.

Stále tomu celkom neveril. Možno si to len zle vysvetlil. Možno čítal medzi riadkami niečo, čo tam nebolo. Ale ak nie… Žena, kvôli ktorej sa v noci budil s tvrdosťou, ktorú nedokázal potlačiť ani pocitom viny za tú túžbu, mu teraz stála oproti. A ak tomu dobre rozumel, neprišla len kvôli knihám. Prišla s ponukou, ktorú nemal právo prijať. A predsa ho to k nej ťahalo tak silno, až sa mu to zdalo nebezpečné. Bez manželstva. Bez záväzkov. Len tak. Ak to naozaj vyslovila, tak potom stojí pred ním niečo, čo nikdy nezažil. Nadýchol sa a slová mu vyšli z úst takmer nečujne, akoby boli priveľké na to, aby ich vyslovil nahlas.

„Lady Adelin… Vy ste prišli vymeniť knižnicu za seba?“

„Mattias?“ ozvalo sa odrazu nahlas z dverí.

Verena.

Stála tam s pohárom vína, s perami stiahnutými do hraného úsmevu a pohľadom, ktorý mieril len na Adelin.

„Prepáčte mi, že ruším, drahá, ale… čo tu robíte?“ spýtala sa sladko, až neprirodzene.

Mattias sa ani nepohol. Len veľmi pomaly otočil pohľad.

„Matka…“ začal, ale nemal silu vetu dokončiť.

„Zaujímalo ma, či sa u nás teraz zvykne navštevovať salón bez sprievodu. Po tme,“ dodala Verena, stále s tým jemne nadvihnutým obočím.

Adelin stála mlčky ešte jednu sekundu. A práve v tej chvíli to z nej vyprchalo. To tenké, krehké čosi, čo ju držalo vzpriamenú a pokojne rozhodnú. Odvaha, ktorú sem priniesla, sa zlomila.

Pozrela sa na Verenu, potom na Mattiasa. A vedela, že už ďalej nevydrží.

„To nevadí,“ povedala pokojne. „Aj tak som už chcela ísť.“

Otočila sa bez ďalších slov. Neutekala. Ale ani nečakala na dovolenie. Jej krok bol tichý, ladný, taký ako vždy. Len tentoraz s vedomím, že odchádza skôr, než sa stihne úplne rozpadnúť.