Neuč orla lietať – 42. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Nirella už vedela, že je zle. Každý jeho pohyb bol pomalý, stiahnutý, akoby aj ten dotyk látky bolel. Nakoniec oblečenie nechal spadnúť na zem a vystrel sa. Už bez dychu ho prebehla pohľadom. Po bokoch mal krvavé šrámy, nie hlboké, ale čerstvé. Modré a červené pásy sa ťahali pod rebrami ako surová pripomienka toho, čo si musel vytrpieť.

„Otoč sa,“ povedala ticho. Nie rozkazovačne, ale pevne.

Pomaly, veľmi neochotne ju poslúchol.

Nirella zadržala dych.

Jeho chrbát bol zničený. Koža na ňom sa v nepravidelných prúžkoch trhala, miestami bola rozbitá do krvi, niekde sa ešte perlili nové kvapky. Modré pruhy prechádzali do čiernych zrazenín a medzi nimi svietili červené stopy po biči. Nezostalo na ňom miesto, ktoré by nebolo poranené.

Nirella urobila krok späť.

„Nie!“ vyletelo z nej, bezmocne, nechtiac. Rukou si prekryla ústa. Zalapala po dychu, akoby ju niečo udrelo priamo do hrude. Kolená sa jej podlomili a klesla k zemi, priamo pred mreže. Oči doširoka otvorené, zalievané slzami, ktoré sa jej spustili skôr, než si to vôbec uvedomila.

Kaelan už stál tvárou k nej, nechcel, aby sa dívala dlho a rýchlo sa obliekol. Ešte chvíľu si držala prekryté ústa a zhlboka dýchala.

„Princezná,“ zašepkal nežne, „to sa zahojí. Netráp sa tým.“

Zdvihla na neho otrasený pohľad, potom ruku z pusy položila na zem, aby sa postavila. Cítila, ako v nej všetko zovrelo – strach, hnev, vina aj neznesiteľná potreba konať.

„A dosť!“ vyštekla a bez toho, aby sa na Kaleana pozrela, vybehla preč.

Kaelan zostal stáť bez pohnutia. Jej výkrik ho zasiahol šialene hlboko. Oprel sa dlaňou o chladný kameň a na chvíľu zatvoril oči. Nepotreboval ľútosť. Ale ani to, čo videl v jej tvári, tú hrôzu. Tú bolesť.

Nechcel, aby ho takto videla. Nechcel, aby to bolo to jediné, čo jej ostane pred očami.

Zovrel čeľusť, stiahol ramená, pokúsil sa dýchať rovnomerne. Bolesť bola len okraj. Skutočné muky boli v jej výraze, keď ho uvidela.

Nepochopil, prečo sa v ňom v tej chvíli usadila hanba. Nie hnev, nie poníženie. Len hanba. A túžba, šialená a tichá, aby sa ešte raz vrátila. A pozrela naňho inak.

O nie dlho nato sa z diaľky ozval zvuk. Najprv tlmený, ale prudko silnel. Dupot, výkriky, rinčanie kovu. Nie zvonku, ale od vchodu do väznice. Kaelan zdvihol hlavu. To nebol bežný pohyb vojakov. Pripomínalo to zmätok. Poplach.

Zamračil sa a o krok ustúpil od mreže. Oči zúžene uprené na vchod do chodby.

Krátko nato sa roztvorili dvere. Vbehla Nirella. Iná než predtým. V nohaviciach, s vlasmi zapletenými vo vrkoči, ruka zovretá na kľúči. Jej pohyb bol rýchly, rozhodný, bez zaváhania.

Strčila kľúč do zámku a otočila ním. Mreža zaskučala.

Za jej chrbtom sa v úzkej chodbe objavili dvaja muži. Mali na sebe znak orla. Kaelan inštinktívne cúvol.

„Poď,“ povzbudila ho Nirella rýchlo, keď muži vstúpili do cely a chytili ho pod ramenami.

Neodolával. Len pozrel na ňu. Krátko, naplno. Ničomu nerozumel. Nirella opäť velí vojakom orla? Ak áno, prečo prišla po neho? Prečo takto? Všetko v ňom kričalo, že toto celé nemôže byť pravda. Že sníva. Ale podvolil sa. Pretože ona prišla.

Vyšli von. Chodba sa zmenila. Pri stenách sedeli spútaní strážcovia, viacerí s hlavami sklonenými, iní len nemo hľadeli pred seba. Nik sa im nepostavil. Nik ich nezastavil.

Za ohybom chodby sa dvere otvorili do akéhosi malého dvora. Tam, v tieni múrov, čakala hŕstka mužov. Niekoľkí vo farbách orla, niektorí v sivých tónoch vlka. Väčšina z nich už sedela na koňoch, zvyšní práve nasadali. Jeden v rýchlosti podával Kaelanovi plášť, druhý kontroloval zbrane.

Všetko bolo rýchle. Tiché. Zorganizované.

Jeden z mužov postavil Kaelana ku koňovi. Nebol ešte celkom pri zmysloch, ale stál, hoci s námahou. Nirella sa pozerala na neho, ale v duchu prehodnocovala. Jej plán nepočítal so zraneným Kaelanom. Bude to náročné. Môže z koňa spadnúť. Bolo by lepšie posadiť ho k niekomu. Lenže aj keby ten kôň preťažený dvoma jazdcami stihol prebehnúť bránou, akonáhle ich začnú prenasledovať, veľmi to zníži šance na ich úspech.

Rozhodla sa a pristúpila ku Kaelanovi. Z očí sa jej vytratilo všetko okrem odhodlania. Už nebola zlomená ani rozochvená. Len ticho pevná. Stála pri ňom tak blízko, že cítil jej dych.

„Tlačí nás čas. Buď mi sľúbiš, že ma budeš na slovo poslúchať, až kým sa nevrátime na hrad, alebo sa k tebe budem správať ako k zajatcovi,“ rozprávala rázne, hlasom, ktorý nepripúšťal odpor.

Napriek tomu, že jej panovačný tón už počul, takáto neochvejná rozhodnosť ho zaskočila. A navyše tá požiadavka! Ani trochu sa mu nechcelo dávať sľub poslušnosti.

„Je vás málo. Bolo by veľmi nerozumné musieť sa starať o zajatca,“ poučoval ju.

„Áno,“ odpovedala s úplnou istotou. „Ale ak sa ty niekde uprostred akcie rozhodneš neposlúchnuť rozkaz, môže nám to spôsobiť ešte väčšie problémy ako zajatec.“

Rozprávala s autoritou, akú netušil, že v sebe má. Navyše, súhlasil s ňou. Keby on bol v tej chvíli veliteľ, rozmýšľal by rovnako.

„Sľubujem,“ prikývol ťažko.

„Sľubuješ čo?“ vynucovala si trošku pokory.

Všetko v ňom sa priečilo predstave, že bude niekoho slepo poslúchať. A zvlášť ju, po tom všetkom. A predsa… keď ju videl stáť takto, sebaistú, sústredenú, neochvejnú… nemohol inak. Nešlo len o to, že mu práve zachraňuje život. Išlo o to, že ju v tej chvíli nedokázal neobdivovať. A zároveň cítil hanbu. Hanbu za to, ako ho našla. Za to, v akom stave je. Za to, že ona teraz drží opraty. Doslova. A ešte niečo iné. V tej chvíli si zrazu nebol istý, či ju nechce poslúchať nielen preto, aby prežil… alebo jednoducho len preto, že je to ona.

„Sľubujem, že ťa budem poslúchať na slovo, až pokým sa nevrátime na hrad.“

Nirella nemala ani sekundu na to, aby si vychutnala túto osobnú výhru.

„Udržíš sa na koni?“

V každej inej situácii by rázne odpovedal áno. Ale teraz vedel, že ide o veľa.

„Nie som si tým istý,“ priznal.

„Dobre, sadaj, pomôžem ti.“

Kým sa ho však stihla dotknúť, vysadol sám. Nemohla vedieť, že to boli posledné zvyšky jeho síl. Jemne prikývla a podala mu do rúk opraty:

„Omotaj si to okolo rúk, odľahčí ti to tlak na stehná a chrbát.“

„To nepotrebujem,“ pokrútil hlavou.

Nirella mu pozrela do očí a varovne zdvihla obočie. Pochopil. Prežul a urobil, čo chcela.

„Kaelan, naposledy. Prídu situácie, kedy nebudem mať čas ti všetko opakovať dvakrát. NA SLOVO a HNEĎ!“

Prikývol.