Neuč orla lietať – 39. kapitola

ASi tu prvýkrát? Začni od 1. kapitoly

Kaelan sa pohyboval úbočím, držal sa v lesnatej časti mimo hlavných ciest. Z hrebienka videl údolie smerom k Tharanovmu hradu. Bol bližšie než čakal. Už rozmýšľal, kde zostúpi, keď v diaľke zbadal pohyb. Na lúke pod lesom sa objavila jazda, zástava orla. Vargornskí. Dvadsať mužov. Nie v bojovej formácii, ale rozostúpení. Niečo hľadali.

Zastal. Príliš blízko. Príliš viditeľne. Skočil späť za strom, ale v tom istom okamihu si ho všimli. Jeden z jazdcov zvolal a všetci sa začali zbiehať.

„Zastav! Kto si?!“

Pomaly zdvihol ruky, vyšiel spomedzi stromov. Vzdať sa bola v tejto chvíli jediná možná stratégia. Mohol vyzerať ako cestovateľ. Sám. Neozbrojený. Možno ich presvedčí. Zastal, tvár pokojná.

„Zablúdil som,“ povedal, kým sa k nemu blížili. „Hľadal som rieku, myslel som, že povedie k obchodnej ceste.“

Veliteľ, šedovlasý muž so znudeným výrazom, sa zastavil najbližšie. Premeriaval si ho bez slova.

„Odkiaľ ideš?“
„Zo západu.“
„A kam?“
„Na severovýchod. Za rodinou.“
„A meno?“
„Eran.“

Klamal bez zaváhania. Veliteľ však mlčal. Obzrel sa na jedného z jazdcov. Ten prikývol takmer nebadane. Kaelan si to všimol. Niekto v tejto skupine ho možno spoznal. Alebo aspoň tuší.

„Preveríme ťa na hrade,“ rozhodol veliteľ. „Nie je to ďaleko. V tejto krajine nie je bezpečné potulovať sa bez dozoru.“

Kaelan prikývol. V očiach pokoj. Ale v bruchu ľad. Vedeli. Možno nie presne. Ale vedeli dosť.

Neprešli ani dve hodiny a už ho viedli bránou Tharanovho hradu. Nikto s ním nerozprával. Nepadli žiadne otázky, žiadne vysvetlenia. Len ho bez slova odviedli dolu, do vlhkých, kamenných chodieb. Keď zastali pred železnou mrežou, Kaelan sa nadýchol, akoby ešte čakal, že sa niekto ozve. Že mu niekto povie, čo ďalej. Namiesto toho sa ozvalo len zaškrípanie závor a tvrdé postrčenie dnu. Zamkli za ním bez slova. Až príliš rýchlo, príliš istí. Nie ako pri neznámom tulákovi. Ale ani to neznamenalo, že vedia, kto je. Možno ho len považujú za podozrivého. Možno ho niekto spoznal. Ale možno sa ešte stále môže tváriť, že je nikto.

O niekoľko hodín neskôr, na nádvorí hradu, privítal Tharan svoju dcéru s úsmevom, ktorý bol nezvyčajne srdečný. Možno až príliš.
„Nirella. Som rád, že ťa vidím.“
Pristúpil k nej, vzal ju za plecia a letmo pobozkal na líce. Jeho tvár bola uvoľnená, hlas pokojný.
„Keď mi špehovia oznámili, že si na ceste domov, okamžite som poslal jazdcov, aby ťa sprevádzali. Keby si mi dala vedieť skôr, poslali by sme ti ich rovno z hranice. To vieš, dnes sú cesty nebezpečné.“
Zamieril k schodom a pohybom ruky jej naznačil, aby šla s ním.
„Poďme sa najprv v pokoji najesť. Porozprávaš mi, ako sa máš, čo je nové… a prečo si, ehm… dorazila bez manžela.“
Venoval jej krátky pohľad, zdanlivo nevinný, no so zvláštnou zvedavosťou pod povrchom.

Tharan ju zaviedol do jednej z bočných sál, kde už bol prestretý stôl. Nečakali na nikoho iného. Slúžky sa ticho pohybovali v pozadí, prinášali misky s horúcim mäsom, syrom, chlebom a pikantnou kašou, ktorú si pamätala z detstva. Niekde v podvedomí čakala, že sa ocitne v prítmí chladnej veľkej siene plnej očí, ktoré ju budú pozorovať, ale namiesto toho sedela oproti otcovi v intímnom polotieni, len za mihotavého svetla sviec.

Jej otec sa správal priateľsky. Jedol málo, viac sa pozeral. Nirella si naložila z kaše a jemne zamiešala, akoby si potrebovala pripomenúť jej vôňu.

„Zmenilo sa to tu,“ poznamenala potichu, bez výčitky. „Ale chutí to rovnako.“

Otec sa jemne pousmial. „Niektoré veci sa nemusia meniť.“

„A niektoré by mali.“ Jej pohľad zostal upretý na lyžicu. „Ako to, čo sa deje v tých dedinách.“

Tharan zostal ticho. Po krátkej chvíli si dôkladne utrel ruky do obrúska a pozrel sa jej priamo do očí.

„Prišla si kvôli tomu?“

„Kvôli pravde. A kvôli sebe.“ Zdvihla hlavu, pokojná, ale ostražitá. „Ale viem, že vieš, čo sa deje. A ak si si myslel, že sa k tebe vraciam, mýlil si sa.“

Tharan si ju dlhú chvíľu premeriaval. V jeho očiach sa nepohol ani tieň hnevu.

„Nečakal som zmierenie, Nirella. Len rozvahu. A že nezabudneš, čo je v stávke.“

„Ani na chvíľu.“

Ticho medzi nimi zahučalo. Slúžka práve doliala víno a stiahla sa, akoby cítila napätie, ktoré viselo vo vzduchu.

Tharan sa oprel späť. „Dojedz. Potom mi rozpovieš, čo všetko si videla. A čo chceš, aby som urobil.“

„Chcem, aby si dodržal mier, ktorý si podpísal. Bez výnimiek. Bez prikrášľovania. Bez tých krutých praktík, čo znevážili tvoje meno aj tvoje slovo.“ Jej hlas bol tichý, ale vnútorne sa zachvel. „Zastav tie zásahy. Odvolaj ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť. A ukáž, že tvoje slovo ešte niečo znamená.“

„A čo ak nie?“ opýtal sa pokojne. Nie výsmešne, len skúmal jej reakciu.

„Potom to urobím ja. A bude to bolieť obe strany. Ty vieš, že keď sa rozhodnem, nezastavím sa.“