Moja žena, moje pravidlá – 5. kapitola

Cestou k zrúcanine pod poludňajším slnkom premýšľal Aiden nad tým, čo si všimol už včera. Tess vtedy vstala z jedného konkrétneho miesta – a podľa spôsobu, akým sa zdvíhala, tam sedela už nejaký čas. Začínal mať podozrenie, že prichádza na ich miesto skôr ako on. Možno ju dnes stihne prekvapiť.
Vybral si dlhšiu, ale pevnejšiu cestu. Nechcel sa prezradiť zakopnutím, alebo tým, že mu pod nohou zavŕzga kamienok. Dnes nesmel zlyhať. Nie, keď v ňom bublalo toľko nevypovedaných otázok.

Keď sa konečne dostal na miesto, zastal. Zatajil dych.

Sedela pod stromom opretá o kmeň, kolená skrčené pod sebou, v lone otvorená kniha. Tentokrát opäť slobodne polorozpustené vlasy, ľahké šaty. Žiadne šperky, či ozdoby. Len jemný úsmev, keď sa jej pri čítaní niečo zapáčilo. Maličký nos s pehami nie dohora zdvihnutý, ale zapichnutý do knihy. Takto ju má rád. Ale čoho je v nej viac? Čo naozaj dostane, ak jej odprisahá v dobrom aj v zlom?

Všimla si ho, až keď zastal nejaké tri-štyri kroky rovno pred ňou. Okamžite sa jej na tvári zjavil úľak, kniha jej vyletela z rúk a ona v sekunde stála na nohách.

“Neopováž sa odísť!” zavrčal rovno. S každým ďalším jeho slovom sa panika v jej očiach násobila.

“Ak sa pokúsiš utiecť, chytím ťa. Nedostaneš sa na viac než tri metre do mňa. Iba zbytočne oddiališ situáciu,” vedome a naschvál sa jej vyhrážal. Chce vedieť, čo za divadlo to tu na neho hrá a to hneď!

Tess bola bledá, zreničky rozšírené panikou a začala sa viditeľne potiť. Chvíľu Aidena šokovane sledovala, potom sa začala triasť. Dych sa jej prudko zrýchlil a o Aidena sa prestala zaujímať. Napriek jeho vyhrážkam sa mu otočila chrbtom, rukou sa oprela o strom a hoci to on nevidel priamo, druhú si zjavne pritlačila na hruď. Jej prudké, plytké dychčanie nielen videl podľa ramien, ale aj počul.

Najprv ju len sledoval, po chvíli však spozornel a zamračil sa.

Ona sa ma fakt bojí. Nie tak, ako sa človek bojí hádky. Ale tak, ako sa zviera trasie v pasci.

„Tess?“ oslovil ju jemnejšie, stále z diaľky.

Nič. Nepohla sa. Len dych – rýchly, ostrý a nepravidelný – bol dôkazom, že ho počula. Pripomínala vtáča, ktoré naráža do klietky, aby uniklo. A on bol tou klietkou.

Došlo mu, že to prehnal. Naozaj skurvene prehnal.

“Tess, mačička, počúvaj ma,” začal situáciu zachraňovať tíšivým tónom.

„Zabudni, čo som povedal. Všetko odvolávam, rozumieš? Všetko.“

Žiadna odpoveď, len jej dychčanie. Urobil niekoľko krokov dozadu.

“Hráme sa tak, ako vždy, dobre? Pozri, idem ďalej. Budem stáť ďaleko a nepohnem sa, dobre? Pozri sa na mňa… Prosím…”

Pomaly ho poslúchla. Obzrela sa cez rameno dosť na to, aby videla, že naozaj ustupuje.

“Tak ako vždy, áno? Nepohnem sa. Áno?” Udržiaval tíšivý tón a zastal oveľa ďalej od nej.

Otočila sa k nemu celá. Už stála vystretá, potenie ustúpilo, ale dýchanie sa zlepšovalo len veľmi pomaly.

“Nepohnem sa, mačiatko. Pokojne. Dýchaj,” takmer šepkal.

Netuším, čo sa tu deje, ale toto by nezahrala, premýšľal, kým sa ona upokojovala. Nerozumiem, ako sa môže tak rozdielne správať. Aj keď, včera mala pri sebe rodičov, dnes je sama, v pustatine. Ak by som sa rozhodol niečo jej urobiť, nemala by šancu ubrániť sa. Včera bola doma, obklopená ľuďmi, chránili ju rodičia, kombinoval úvahy ako o preteky. Alebo sa úplne jednoducho bojí mňa.

Tess začala dýchať síce zhlboka, ale už so zatvorenou pusou.

“Mačiatko, ty sa bojíš iba mňa?” opýtal sa čo najnežnejšie.

Tess sa na neho pozrela. Tentokrát však nebola v očiach hrôza. Skôr vyčerpanie. Unavený, vzdialený pohľad človeka, ktorý sa bojí už príliš dlho.

“Ja sa bojím každého,” odpovedala potichu, akoby nahnevane.

“Veľmi sa ospravedlňujem. Nechcel som ťa takto vydesiť.”

Tess sa zhlboka nadýchla a ustúpila.

“To nie je tvoja chyba, netráp sa,” odvetila a dala sa na odchod.

“S tým nesúhlasím,” pokrútil hlavou.

“Maj sa,” pozdravila ešte a o chvíľku jej nebolo.

Nie! …tak mi treba, zhodnotil príliš krátke stretnutie stretnutie Aiden sám pre seba.