Sedel a zamyslene sledoval tancujúcich ľudí. Pohľad mu ubehol k dámskemu stolu. Presnejšie k Lili. Martin ju tam usadil a postavil k nej stráže. To bolo výnimočné, žiadna zo žien tu nebola nedobrovoľne.

„Pán môj,“ vyrušila ho z myšlienok Elena, favoritka posledných mesiacov. Venoval jej pohľad a ona si sadla k jeho nohám.
„Prídem sa ti dnes v noci venovať, pane?“ opýtala sa úslužne.
„Nie.“
Zamračila sa.
„Kde bude spať tá zlodejka?“ zmenila hlas na nepríjemný.
„To nie je tvoja vec,“ odpovedal sucho. Zamračila sa ešte viac, ale potom zmenila taktiku:
„Máš pravdu, môj pane, ako vždy. Ty predsa najlepšie vieš…“

Mark počúval Elenine sladké reči len na pol ucha. Mal rád, keď sa mu ženy podlizovali, ale teraz ho to vyslovene dráždilo. Opäť zabehol pohľadom k Lili. Nezdalo sa, že by veľmi konverzovala, skôr ju zaujímalo okolie. Netrvalo dlho, kým si uvedomil, že sa rozhliada až príliš pozorne. Takže keď sa opäť pootáčala po strážach, tušil, kam to bude smerovať.
Mávol na Martina a niečo mu pošepkal. Obaja sa pozreli na Lili, Mark potom späť na Elenu.

Napriek tomu si po chvíli akosi uvedomil, že sa na neho Lili pozerá a obrátil sa k nej. Čakal, že sklopí zrak a bude sa tváriť nenápadne, ale mýlil sa. Usmievala sa na neho a kývnutím hlavy volala k sebe. Prekvapilo ho to a perami naznačil otázku. Mávla smerom, kde tancovali ľudia a šibalsky sa usmiala. Neveriacky žmurkol, pozrel na tanečníkov a späť na ňu. Zoširoka sa usmial. Zaváhal, či je to rozkošné, alebo drzé. Nerozhodol sa, ale vstal. Elena prestala rozprávať a prekvapene na neho pozrela. Nezaujímalo ho to. Nechal ju, kde bola a vykročil k Lili. Tá sa hneď postavila, takže mal čas si ju prezrieť. Obliekli jej modré šaty, svetlé vlasy vyčesali do zložitého účesu. Vynikli jej veľké oči a bezchybná pleť. A úsmevom odhalila dokonalé zuby.
´Príliš pekné na tuláčku,´ preletelo mu ešte hlavou, kým pred ňou zastal.

Jemne sa uklonila:
„Vaše Veličenstvo.“
„Takto sa vyzýva do tanca kráľ?“ káral ju naoko.
„Asi áno. Ste tu,“ šibalsky sa usmievala. Chvíľku sa tešil z jej rozžiarenej tváre, potom si položil dlaň na prsia a sklonil hlavu:
„Smiem prosiť?“
Podala mu ruku:
„Bude mi potešením, Vaše Veličenstvo.“
Odviedol ju medzi ľudí a zapojili sa.
„Vieš o tom,“ stíhal konverzovať, keď sa pri tanci ocitávali blízko seba, „že do tanca vyzývajú muži?“
„Poviem vám tajomstvo, Vaše Veličenstvo,“ žmurkla. „Ja som tu zajatec. Je úplne jedno, ako sa správam.“
Opäť mu vyvolala na tvári úsmev.
„Páni, má tá Elena aj krajšie pohľady ako tie, čo venuje mne?“ zvolala odrazu. Zasmial sa:
„Vypaľuješ jej rybník.“
„Ja? Nespím s vami.“
„Zatiaľ.“
„Čo ak nechcem?“
„To nezáleží od teba.“
„Odmietnuť môžem.“
„Vezmem si ťa nasilu, ak budem chcieť.“
„A chcete?“
Zaváhal. Páčila sa mu táto jej nálada. Veselá a roztopašná.
„Možno nie,“ odvetil. „Ale trpezlivosť nepatrí k mojim cnostiam.“
„Takže koľko času mám na útek?“
Usmiala sa a on zamračil:
„To by som ti neradil. Nepodarí sa ti to a v tej chvíli moja tolerancia skončí.“
„Raz sa mi to podarí. Skôr, alebo neskôr.“
Neodpovedal. Radšej zmenila tému:
„Prečo s vami netancuje Elena, keď ja jej vadím?“
„Nedovolila by si urobiť to, čo ty. Mimochodom, veľmi rozumne.“
„Prečo ju nevyzvete vy?“
Nemal chuť jej vysvetľovať, že so ženami trávi čas iba v posteli, tak povedal:
„Ja vlastne netancujem. Toto je výnimka.“
„Ide vám to dobre.“
„Kto učil tancovať teba?“
Prestala sa usmievať a neodpovedala.
„Nie je už náhodou čas,“ pokračoval, „aby si mi povedala, kto si?“
„…som unavená, šla by som si sadnúť,“ zastala. Nespokojne zaváhal, ale potom jej ponúkol rameno a odprevadil ju k stolu.

„Je normálne, aby Jeho Veličenstvo odprevádzalo zajatkyňu?“ opýtala sa sadajúc si. Oprel sa jednou rukou o stôl a druhou o operadlo jej stoličky:
„Asi tak isto, ako to, že s ňou tancuje. Tak dostanem odpoveď?“
„…nemôžem vám povedať, kto som.“
Chvíľu sa na ňu díval, potom prikývol a otočil sa:
„Pozor na moju trpezlivosť,“ povedal ešte a vrátil sa na svoje miesto.

Kým si sadal, zachytil v Eleninej tvári zlosť a hneď ju poslal preč.
„Ani si nepamätám, kedy som ťa videl naposledy tancovať,“ naklonil sa k nemu Martin. Mark mlčal a sledoval Elenu, ako si urazene sadla. Niekoľko žien ju hneď začalo obskakovať. Radšej začal pozorovať okolie. Pri ďalšom pohľade už Elena vášnivo rozhadzovala rukami a zjavne rozhorčene nadávala. Niektorá jej podala pohár vína. Zazdalo sa mu, že tie šialene žlté šaty si dnes už všimol. Áno, určite. Vtedy, keď šli s Lili na toaletu. Pokúsil sa nájsť aj druhú ženu, ktorá s nimi bola a našiel ju. Ale Lili nie.
„Uzavri bránu!“ skríkol na Martina a vyskočil.

Vbehol do chodby cez dvere, ktorými videl malú zlodejku prejsť. Rovno k toalete, potom doprava. Tie chodby poznal. Na rozdiel od Lili. Čiže vynechával tie, o ktorých vedel, že by sa nimi von nedostala. Ona v nich určite stratila nejaký čas. A kým ona musela každú prejsť opatrne, aby neupútala pozornosť, on bežal. Opakoval si to za každým rohom, za ktorým ju nenašiel.
Zdalo sa mu ako celá večnosť, kým ju zbadal. Chrbtom opretá o stenu nakúkala za roh. Aj on počul kroky stráží, keď sa stiahla späť k stene a čakala. Ostal stáť na konci krátkej chodby, nevšimla si ho. A keď sa buchotajúci chlapi zjavili a začal míňať Lili, zatlieskal. Strhli sa všetci. Muži sa hneď postavili do chodby, na celú jej šírku. Lili sa otočila k nemu, potom nahlas vzdychla a zúfalo sa oprela späť o stenu.

Sledovala, ako zastrašujúco k nej kráča a so zatajeným dychom tŕpla. Zastal krok pred ňou a prepichol ju pohľadom:
„Varoval som ťa.“
Schytil ju za rameno a vliekol do sály. Mlčala a ani sa veľmi nebránila.
Strčil ju do rúk Martinovi a keď si sadol, prikázal:
„Nech mi ju pripravia na noc. A pred dverami mojej izby posilni stráže.“
Ani teraz sa na neho nepozrela a Martin ju odvliekol.