Prešlo pár dní. Lili si začala zvykať, že milovaniu sa nevyhne. Mark zasa, že každé jedno sa začína jej krátkym odporom, ktorý musí najprv prekonať. Aj keď nechápal prečo. Akoby si spred pár hodín nepamätala, že sa nakoniec aj tak oddá a bude sa jej to páčiť.
Pri raňajkách vyzerala takmer vždy spokojne. Bola spoločenská, zábavná. V rozhovoroch s Martinom dokonca občas utrúsila na Markovu adresu drzú poznámku. Martinovi sa zdali vtipné, ale nikdy nezabudol skontrolovať pohľadom Marka, či to tiež berie s úsmevom. Ten sa tváril vždy inak. Prekvapene, naoko rozhorčene a niekedy Lili jej provokovanie patrične oplácal.

Martin ich oboch prebehol pohľadom a zhodnotil, že im to spolu ladí. Lilina elegancia, jemné spôsoby aj dôvtip k miestu po Markovej ruke pristali. Mark zasa trochu skrotol, výbuchy jeho nálad sa stali zriedkavými.
Lili si vzdychla a hlavou jej preletelo, že až sa jej raz podarí utiecť, bude sa jej odchádzať ťažko.
Mark sa rozhodol nechať si Lili pri sebe dole celý deň. Potrebovali s Martinom prebrať len akési malé nepokoje u susedov, čo podľa jeho názoru nemalo Lili ako rozrušiť. A hlavne ju čím ďalej, tým neochotnejšie púšťal zo svojho dosahu. Takže sa spolu presunuli do menšej miestnosti, Lili si sadla do výklenku v okne. Pozerala von oknom a snažila sa nepočúvať. Na chvíľu jej napadlo, čo sa môže stať, ak na tomto hrade ostane pridlho, ale tieto myšlienky čo najrýchlejšie zahnala. Ignorujúc rozhovor dvoch mužov pri stole, rozhliadla sa po miestnosti a hľadala niečo, na skrátenie času. Potešila ju knižnica. Snažiac sa nerušiť, čo najtichšie prešla ku knihám a pohľadom rýchlo prebehla názvy. Jednu vzala a rovnako potichu sa vrátila na okno.

Otvorenou dlaňou jemne prešla po koženej väzbe a otvorila na prvú stranu. Prečítala sotva pár viet, keď si uvedomila ticho v miestnosti. Zdvihla hlavu, aby zistila, čo sa deje. Obaja muži na ňu hľadeli s úžasom, prvý sa spamätal Mark:
„Ty vieš čítať?“
Až teraz jej došlo, že toto prezrádzať nemala. Bleskovo zabuchla knihu a úplne detinsky sa ju pokúsila skryť za chrbát. Mark ju prepichával pohľadom a pomaly vstal. Keď k nej vykročil, zadržala dych a oprela o stenu za sebou aj hlavu.
„Lili, kto ťa naučil čítať?“ opýtal sa, kým k nej došiel. Potom nastavil otvorenú dlaň a čakal. Veľmi pomaly vytiahla knihu spoza chrbta a takmer previnilo mu ju podala. Prebehol názov a prvých pár riadkov. Otočil sa k Martinovi:
„Cestopis. Žiadne obrázky, ani detské riekanky.“
Obaja muži opäť pozreli na ňu.
„Pýtal som sa, kto ťa naučil čítať?“ opakoval pomaly, ale o to nástojčivejšie Mark.
Najprv uhla pohľadom a potom sklonila hlavu. Pochopil, že neodpovie. Zaťal zuby a vydal podráždený hrdelný zvuk. Vyplašene sa na svojom mieste zosunula o niečo nižšie a hľadiac do zeme napäto čakala, čo bude. Nevidela, čo robí, ale počula pár jeho hlasných vydýchnutí a potom jej položil knihu do lona.
„Veľmi, veľmi nebezpečne napínaš moju trpezlivosť,“ zavrčal výhražne a zvrtol sa. Lili odľahlo a rýchlo skontrolovala Martina. Ten ju sledoval presne tak skúmavo a pozorne, ako čakala. Otvorila knihu a začala čítať, len aby sa nemusela niekam pozerať.

Vydržalo jej to až do obeda. Precitla, keď sa Mark zjavil hneď pri nej:
„Nie si unavená?“
„Nie,“ odpovedala a snažila sa rozpoznať jeho náladu. Nepodarilo sa jej to. „Mám ísť preč?“
„Nie,“ reagoval pokojne. „Mám rád, keď si so mnou.“
Sklonil pohľad na knihu:
„Touto rýchlosťou mi za chvíľu prečítaš celú knižnicu.“
Hlas mal priamy, bez náznaku nehy, či úsmevu. Nevedela, ako zareagovať, tak radšej mlčala.
„Potom ti prinesiem niečo na vyšívanie, že?“ pokračoval.
Dívala sa na neho a premýšľala. Áno, toto je otázka. A vyzerá, akoby len čakal na ďalší dôvod na hnev.
„Áno, viem vyšívať,“ priznala ďalšiu schopnosť, netypickú pre bežný ľud. Na prekvapenie sa zdalo, že táto odpoveď ho uspokojila.
„Zjedz niečo,“ ukázal na tácku s jedlom a sadol si späť k Martinovi.

Sotva si vzala kúsok kuraťa, keď sa otvorili dvere a zaznelo:
„Želáte si víno, môj pane?“
Lili mala príchodziu za chrbtom, takže tam nevidela, ale vedela, že ten hlas pozná. Až keď Mark súhlasil a žena prešla k stolu, Lili sa uistila, že je to Elena.
„Podaj pohár Lili,“ povedal Mark.
Elena si ju zjavne všimla až teraz. Lili sa nepohla, len mlčky hľadela na ženu. Tá ju prepichla vražedným pohľadom, ale poslúchla rozkaz. Prešla k Lili a pohár úderom položila na okenný výklenok.
„Elena!“ zreval Mark tak prudko, že sa zľakli obe. „Vezmi ten pohár do rúk a podaj ho Lili ešte raz a pekne!“
Elenin výraz sa zmenil na urazený, ale poslúchla.
„Ospravedlň sa jej,“ pokračoval nahnevane Mark. Lili nesúhlasne sklopila zrak a počkala na Elenino pridusené:
„…ospravedlňujem sa.“
Lili sa na ňu pozrela a odvetila:
„To je v poriadku, ďakujem.“

Až keď Elena dostala povolenie odísť a zavrela dvere, Mark povedal:
„Lili, nabudúce, nie je to v poriadku. Všetci sa tu k tebe budú správať slušne a úctivo, až kým nepoviem inak. Dobre?“
„Ja si nemyslím, že si ju musel…“ zdvihla hlas.
„Dobre?!“ skočil jej do reči ešte hlasnejšie.
„…áno.“
Snažila sa, aby v jej hlase nespoznal nesúhlas. Nepodarilo sa jej to, ale Mark to po dlhom pohľade nechal tak. Obrátil sa k Martinovi a pokračovali. Lili si vydýchla a začala pozorovať dianie vonku za oknom.