Klopanie na dvere Marka zjavne nepotešilo. Neochotne pustil Lili z náručia, natiahol si nohavice a otvoril:
„Rušíš,“ zahučal na príchodzieho bez pozdravu.
„Viem,“ Lili spoznala Martinov hlas. „Ale dosť by sme ťa potrebovali.“
„Nepočká to?“
„Filipovi vojaci sa ráno začali prechádzať u južných susedov.“
Mark zaklonil hlavu a otrávene vzdychol.
„Toho debila urobil pánboh kráľom ako trest pre nás ostatných,“ zavrčal, už si preťahujúc košeľu cez hlavu.
„Môžem ísť s tebou?“ opýtala sa Lili. „Prosím.“
Zastrčil si košeľu do nohavíc a pokrútil hlavou:
„To nie sú veci pre malé dievčatá.“
Naklonil sa k nej a jemne pobozkal:
„Oddýchni si, pokúsim sa vrátiť čo najskôr.“
A zmizol.
Lili sa zobudila na pohladenie. Otvorila oči a uvedomila si, že je ráno.
„Mrzí ma, že som ťa už včera nestihol,“ usmieval sa na ňu Mark. „Nie si hladná? Z tej večere, čo som ti poslal, veľa neubudlo.“
„Nerada jem sama,“ odpovedala rozospaným hlasom a sadla si. Natiahla sa po šaty a keď si ich prevliekla cez hlavu, vstal a začal sa obliekať aj Mark.
„Nie je to fér,“ zamrnčala Lili z vnútra oblečenia. „Ostatné ženy sú aspoň spolu,“ prestrčila hlavu golierom. „A mňa tu nechávaš samú,“ zamračila sa na neho.
„Keby si bola dobré dievčatko, nemusel by som ťa priväzovať,“ odvetil vyzývavo. Zazrela na neho a vyplazila jazyk.
Jeho pobavený úsmev sa po chvíľke zmenil na žiadostivý, urobil k nej krok. Strnula:
„Prestaň,“ ustúpila dozadu. „Teraz som sa obliekla.“
„Myslím, že ešte nie,“ namietal uvedomujúc si, že cez reťaz na nohe si nemohla natiahnuť nič pod sukňu. Stále sa jemne usmieval a kráčal k nej veľmi pomaly. Práve tak pred ním ona cúvala, až kým ju reťaz nezastavila. Vtedy na chvíľku zastal aj on a vychutnával si, ako mu nemôže ujsť. A ako mu stúpa vzrušenie. Jej sa zrýchlil dych, úplne zbytočne sa pokúsila reťazou trhnúť.
„Mark,“ vydýchla. Prešla pohľadom na jeho zdúvajúci sa rozkrok a opäť trhla reťazou. Pokrútila hlavou, ale dýchala stále prudšie. Vyzerala ako lapené zviera, strnulo ho pozorovala v očakávaní, kedy zaútočí.
„Poď ku mne, maličká,“ zašepkal zastretým hlasom a posledné dva kroky k nej urobil rýchlo. Strčil jej ruku do vlasov, pritiahol si ju a začal vášnivo bozkávať. Položila mu dlane na hruď a snažila sa ho odtlačiť.
„Mark, ja nechcem,“ vytrhla sa mu. Schytil ju okolo pása a stiahol na posteľ. Ihneď jej vyhrnul sukňu a ľahol medzi nohy.
„Ššššš,“ zašepkal jej do ucha a dlaňou prešiel pod bruško:
„Neboj sa ma,“ pokračoval vzrušeným hlasom. „Tentokrát to už nebude bolieť, sľubujem.“
Stále sa pod ním mrvila a nesúhlasne mrnčala. Až keď prstami našiel jej dierku, stíchla a zalapala po dychu.
„Šikovná,“ vzdychol spokojne, keď jej vlhký rozkrok úplne poprel to, čo hovorila. Privrela oči a zubami si chytila peru.
Rýchlo si uvoľnil opasok aj nohavice. Otvorila oči a potriasla hlavou.
„Š-šš-šš!“ predbehol jej námietky a prstami ju neprestával dráždiť. Presunul sa bližšie, vtáka nasmeroval a priložil na jej dierku.
„Nie,“ zašepkala vzrušene.
Takémuto odporu sa dalo len ťažko veriť.
„Povedz, že ma nechceš,“ vyzval ju. Namiesto odpovede len vzdychla.
„Povedz, že ma nechceš, lebo ti ho tam strčím,“ zopakoval dôraznejšie. Potreboval veľa sebakontroly, aby jej dal tých pár sekúnd. Zdvihla na neho pohľad a mlčala. Vnikol do nej rýchlejšie, ako plánoval, ale prestával sa ovládať. Zopár rýchlych pohybov a uvedomil si, že ho objala a panvou mu vychádza v ústrety. Posledné zvyšky obáv a opatrnosti sa stratili v jej hlasných vzdychoch…
„Čo ste vlastne včera vyriešili?“ opýtala sa pri raňajkách, keď sa na ne konečne dostali. Snažila sa odviesť pozornosť od svojho rumenca, ktorý jej vymaľoval tvár hneď, ako vošli do sály. Prítomní čakali už zjavne dlho a všetci vedeli, prečo. Vrhla na Marka vyčítavý pohľad, on jej vrátil nežný, spoluvinnícky úsmev.
„Martin včera spomenul Filipa,“ dokončila a keď si všimla aj Martinov vševediaci úškrn, sklonila pohľad do šálky čaju.
„Jeho Veličenstvo kráľa Filipa,“ opravil ju Mark poučne.
„Jeho Veličenstvo kráľa Filipa,“ zopakovala. „Čím je zaujímavý?“
„Stále si myslím, že to nie je nič pre teba, ale ako chceš. Z nejakého dôvodu sa jeho garda už mesiace presúva z jednej krajiny do druhej.“
„Útočia? Je to vojna?“
„Nie, práveže nie. Zhromaždí vojsko na hraniciach, nahlási sa k miestnemu vladárovi na návštevu. Jeho ľudia prečešú krajinu, nikde neútočia, nerabujú a v pokoji odídu. Potom to isté v ďalšej krajine. Dodržiava všetky mierové dohody a postupy, nerobí nič nesprávne. Ale je to podozrivé. Od Filipa zvlášť.“
„Akoby niečo hľadal,“ zareagovala Lili a strčila si do pusy ďalšie sústo.
Mark sa na ňu pozrel, trochu prekvapený jej rozumnou reakciou a potom prikývol:
„To už napadlo aj nám. Ale čo? Ak má na to nárok, iste každý kráľ by mu to radšej dal, ako by dovolil cudzej ozbrojenej armáde potulovať sa po krajine.“
„A ak na to právo nemá?“
„Nuž, to je otázka. Čo sa stane, ak na to nárok nemá. Ako zareaguje panovník krajiny, v ktorej to nájde a čo potom urobí Filip.“
„Bude z toho vojna?“ opýtala sa Lili trochu nervózne.
„Neboj sa, maličká,“ odvetil upokojujúco. „Keďže nikto netuší, čo Filip tak urputne hľadá, zrejme to má pre neho väčšiu hodnotu, ako pre vládcu krajiny, v ktorej to je. A v takom prípade tú vec miestny panovník určite radšej vydá, než by sa pustil do vojny.“
Nespokojne si uvedomil, že sa mu Lili nepodarilo upokojiť ani o kúsok. Chytil jej dlaň a jemne stlačil:
„Naozaj sa nemáš čoho báť. Nič zlé sa nestane.“
Nepresvedčivo prikývla.