Zobudil sa na to, že si na posteli sadla. Ešte párkrát zažmurkal proti svetlu z okna, aby videl, že si náramok prezerá.
„Dobré ráno,“ pozdravil.
Mlčala. Keď sa jej pokúsil pohladiť chrbát, odtiahla sa. Povzdychol si a vstal. Stihol sa celý obliecť, ale ona sa ani nepohla. Prešiel pomaly k nej. Nezdvihla k nemu ani pohľad, keď si čupol k jej nohám. Pohladil jej lýtka. Chvíľku sa na ňu díval a povedal:
„Maličká, ja jednoducho iba nechcem, aby si odo mňa odišla. Chcem ťa pri sebe. Ale keďže sa ani trošku nesnažíš mi pomôcť zariadiť, aby si to chcela aj ty, nedávaš mi inú možnosť.“
Konečne sa na neho pozrela. Chvíľku ešte mlčala a potom smutne povedala:
„Ani králi nemôžu mať všetko.“
V hlase mala taký zvláštny tón, že si na chvíľu nebol istý, či hovorí o ňom.
Pokýval hlavou:
„Obleč sa.“
Natiahol sa za reťazou a uvoľnil ju od náramku. Bez odporu poslúchla.
Zišli dole, Lili sa automaticky pohla k dámskemu stolu.
„Lili.“
Až Markov hlas ju prebral zo zamyslenia, otočila sa na neho. Díval sa na ňu prísne a rukou mávol na svoj stôl.
„Aha,“ šepla a vrátila sa sadnúť k nemu. Opravila si šaty tak, aby nebolo vidno náramok. Vzala kúsok chleba a začala ho žmoliť v prstoch. Martin prebehol pohľadom z nej na Marka a usúdil, že dnes budú raňajky tiché. A mal aj pravdu, nepadlo ani slovo.
Keď sa Mark s Lili vrátili do izby, pripol jej reťaz späť. Podal jej pohár vína a neprekvapene zistil, že jej to za pohľad nestálo. Ten mu venovala, až keď si sadol za svoj stôl:
„Nejdeš preč?“
„Nie, dnes ostanem s tebou.“
„Prečo? Bojíš sa, že utečiem?“
Zdvihla nohu a zaštrngala reťazou.
„Malá, nedráždi ma,“ znel varovne. „To, že ťa možno trochu uprednostňujem, ešte neznamená, že si môžeš dovoľovať. Správaj sa ku mne, ako sa patrí ku kráľovi!“
„Ty ma uprednostňuješ?! To sa prejavuje takto? Vaše Veličenstvo?“
Opäť zdvihla nohu s náramkom.
„Dobre, to už by aj stačilo,“ povedal pokojne.
Postavil sa, prešiel k posteli. Keď to zbadala, pokúsila sa presunúť čo najďalej od neho, ale reťaz na nohe jej v tom zabránila. Už sa nemala kam ďalej pohnúť, tak zastal a chvíľu sa na ňu díval. Nemal v tvári nekontrolovaný hnev, skôr naopak pokoj a istotu. Sledovala, ako si vyzliekol košeľu, potom siahol na opasok. Pochopila, čo sa chystá urobiť. Venovala mu nepriateľský pohľad, zaťala zuby a vystrčila bradu dopredu:
„Poslúž si!“
Kým stihla čokoľvek ďalšie odseknúť, chytil ju a prinútil postaviť sa. Bleskovo z nej strhol šaty, sadol si na okraj postele a vyčkal na ďalší protivný pohľad. A to bolo hneď.
Schmatol ju a kým, brániacu sa, pritláčal bruškom naprieč cez svoje rozkročené kolená, ruky jej skrútil za chrbát. Obe zápästia zovrel ľavou rukou a tlačil jej ich k chrbtu tak, aby sa nemohla vyšmyknúť. Pokúsila sa odtlačiť nohami, tak roztiahol kolená ešte viac. Čím si ju dostal do polohy, že hlavu držala vo vzduchu a nohy jej voľne viseli. Porazenecky vzdychla a ustala v pohyboch. Ale srdce jej búchalo priam šialene. Nepočula síce, že by sa rozohnal, ale predpokladala to.
„Ospravedlňujem sa,“ zakňučala.
Markovi došlo, čo jej beží hlavou. A usmial sa tak, že to bolo počuť.
Kým si naslinil prsty, ona zašepkala:
„Prepáč.“
So spokojným úsmevom jej strčil ruku medzi nohy a položil jeden prst na najcitlivejšie miesto:
„To čo presne znamená?“
Začal jej ju jemne hladiť a pridržal, keď sa strhla.
„Nemala som byť drzá.“
Mlčal a ďalej hladil.
„Prehnala som to,“ pokračovala. Bolo jej nepríjemné, že nevidí jeho tvár a nevie odhadnúť náladu. Čo znamená to, čo teraz robí? Pripravuje ju na bitku, alebo ospravedlnenie stačilo? Aj napriek strachu vlhla. Nemohol si to nevšimnúť, skvele mu to hralo do karát.
Jeho hlas nijako nedával znať náladu:
„A čo s tým chceš urobiť?“
Trošku viac pritlačil a zrýchlil dráždenie.
„Pokúsim sa…“ neudržala vzdych, „…to už nerobiť.“
Vsunul do nej prst. Jemne a úplne hladko, ale nečakane.
Užil si jej vzrušený výkrik a zabránil prehnúť chrbát.
„Pokúsiš? To stačí?“
„Mark…“ vzdychla.
Vytiahol prst a prudko ho strčil späť.
„Ja ťa stále počúvam, maličká,“ povedal úplne pokojným hlasom do jej hlasného takmer vzlyku.
„Budem sa…“ nedokázala povedať celú vetu bez prerušenia, keď on doplnil druhý prst.
„Uhm?“ nechcel ju nechať užívať si. Nútil ju rozprávať a premýšľať a presne vedel, ako to pre ňu bude, pod jeho prstami, každou ďalšou sekundou ťažšie.
„Budem sa… Neviem… Čo povedať,“ začínala kňučať, trhala sa silnejšie.
„Za nevhodné správanie ťa potrestať predsa musím. Alebo nie?“ povedal a snažil sa skryť vzrušenie v hlase.
„Je mi to ľúto,“ vzdychla a prestala sa brániť. Vedel, že jej rozum to práve vzdal. Už nerozprávala, len nahlas dýchala. Vsúval do nej prsty silnejšie a vychutnával si jej stále výraznejšie vzdychy. Keď začala šepkať jeho meno, pustil ju. Sklamane zakňučala. Vláčnu a prispôsobivú si ju zložil kľaknúť medzi nohy. Rozopol si nohavice a vytiahol tvrdý penis. Zdalo sa, že nechápe, čo od nej chce.
„Otvor pusu,“ zašepkal. Keď poslúchla, chytil ju za vlasy a pritiahol si jej hlavu do lona. Nebol si istý, ako zareaguje, ale keď jej vtlačil vtáka do úst, nebránila sa. Práve naopak, začala sa mu perami a jazykom venovať tak nežne, že sa v duchu zahanbil, aký je na ňu tvrdý. Tesne pred výbuchom jej pevnejšie zovrel vlasy, aby nemohla uhnúť. Skúsila to, ale hneď vzdala a dokončila, čo chcel.
Spamätal sa za pár sekúnd a pozrel na ňu. Upierala na neho veľké oči a keď sa im stretli pohľady, rozpačito sklopila zrak a začervenala sa.
Pobavene sa usmial a za vlasy si ju jemne vytiahol hore. Položil ľahnúť na chrbát, roztiahol jej nohy. Spokojne zamrnčala, keď do nej strkal prsty. Po chvíľke privrela oči a prestala sa brániť. Skôr naopak, vychádzala jeho prstom v ústrety. Ochotne pokračoval. Takto bude naozaj jednoduché naučiť ju, že za poslušnosť dostane rozkoš. S úsmevom si vychutnal jej vrchol. Páčil sa mu ten pocit víťazstva nad jej rozumom aj telom.