Reakcia na seba nechala čakať dlhšie, ako predpokladala.
Mark prišiel až poobede, pomaly si sadol k svojmu stolu. Lili sedela na okne a ticho sledovala dianie na nádvorí.
„Vraj si odmietla všetky moje dary,“ v jeho hlase bolo cítiť hnev, ale aj to, že sa ho zatiaľ snaží skrývať.
„Uhm,“ prikývla bez záujmu.
„Nič sa ti nepáčilo?“
„Nič od teba nechcem. Nekúpiš si ma. Nie som tu dobrovoľne.“
„Lili, váž slová,“ povedal varovne a trochu hlasnejšie.
Škaredo na neho zazrela:
„Môžeš mi urobiť čokoľvek, kým ma držíš nasilu, ale nemôžeš ma prinútiť s tým súhlasiť! To už radšej život v okovách.“
Cez tvár mu preletel plameň hnevu. Prudko vstal:
„Ako chceš!“
A rýchlym krokom odišiel.
Vrátil sa neskoro večer.
Postavil sa k posteli, na ktorej ležala a tvrdo povedal:
„Nechcela si si vybrať dar sama, urobím to ja.“
A hodil k nej na posteľ malý krúžok, akoby náramok. Sadla si a váhavo sa po ňom natiahla. Zlatý, krásne vyrezávaný. Na náramok trochu veľký. Zvláštne zapínanie na kľúč. Jedno malé očko. A po celom obvode zvonku vyrytý nápis:
„Osobný majetok Jeho Veličenstva kráľa Marka. Za vrátenie bude nálezca vyvážený zlatom. Poškodenie sa trestá!“
Pomaly na neho zdvihla pohľad a v stúpajúcej panike sa odtiahla. Odniekiaľ vytiahol hrubú reťaz a pripevnil ju o skobu v stene pod oknom. Pustil ju, vrátil sa k Lili a mávol na ňu. Odmietavo pokrútila hlavou. Hrubo sa uškrnul:
„Poď sem!“
„Mark…“
„Nebudem tu s tebou márniť čas. Môžeš dostať ešte aj výprask.“
Opäť vystrašene pokrútila hlavou a odsúvala sa po posteli. Mark urobil krok, rýchlo sa natiahol a schmatol ju za členok. Pokúsila sa mu vytrhnúť a zachytiť okraja postele, ale neudržala sa. Keď ho kopla, prehodil ju na brucho a sadol jej na zadok. Nie celou váhou, len tak, aby sa mu nevyšmykla. Kričala a metala sa, ale zbytočne. Jednou rukou jej poľahky zovrel útle lýtko a hoci ho druhou nohou z celej svojej sily kopala, nevšímal si to. Ucítila, ako jej studený kov tesne obopol členok, začula zacvaknutie zámku a otočenie kľúča.
„Nie!“ vykríkla a prestala sa brániť.
Mark schoval kľúč, potom vzal reťaz a ďalším zámkom ju pripol o očko náramku. A pustil ju.
Postavil sa a díval na Lili. Ešte chvíľu ležala, potom sa prevrátila, sadla a prezerala jeho dielo. Náramok držal pevne, reťaz bola dosť dlhá na zopár pohybov po izbe. Postavila sa a pozrela na neho. V očiach mala slzy.
„Skús teraz utekať,“ predniesol pevným, pokojným hlasom. „Keby sa ti taký zázrak aj podaril, vráti mi ťa prvý tulák, ktorého stretneš. A chytiť ťa budú chcieť všetci.“
„Mark, toto nerob,“ slzy jej už stekali po tvári. „Budem sa správať, ako len chceš, ale daj mi to dole.“
„Nie,“ odvetil tvrdo. „Naučí ťa to najbližšie si rozmyslieť, či ma chceš nahnevať.“
Rozplakala sa a sadla si na posteľ. Vybral sa na odchod, ale v otvorených dverách ešte na chvíľu zastal:
„Možno by som zvážil možnosť nechať ťa na reťazi len pár dní, ak by zaznela odpoveď na otázku, kto si.“
Videl, že sa zamyslela a s napätím čakal.
„…pustíš ma potom preč?“ opýtala sa po chvíli.
„Nie, “ pokrútil hlavou. Po chvíli aj ona, skryla si tvár do dlaní a plakala. Sám pre seba prikývol a odišiel z izby.
Keď sa vrátil o pár hodín, už spala. Noha s náramkom a reťazou jej trčala spod prikrývky. Bol rád, že už neplače, tak sa ju snažil nezobudiť. Opatrne si ľahol vedľa nej a zaspal.