Rozprávka pre veľké dievčatá – 5.kapitola

„Nevieš sa správať, ty zlodejka?!“ zaútočila Elena bez zaváhania. Lili sa na ňu priamo pozerala, ale mlčala. „Kráľovi sa musíš ukloniť! Myslíš si, že keď sa s tebou Jeho Veličenstvo pobavilo, tak si niečo viac? Každá pri tomto stole s ním už bola.“
Tento fakt si Lili plne uvedomovala. Práve tak ako to, že nemá zmysel reagovať.
„Nič pre neho neznamenáš. Ani žiadna iná, iba ja!“ pokračovala tiráda. „Mala by si si to zapamätať. Ja som tu paňou domu.“
„Tak sa v tomto kraji nazývajú pobehlice?“ neodpustila si Lili.
Elena očervenela od zlosti a zalapala po dychu:
„Ty… ty chudera! Toto oľutuješ! Ešte uvidíš, ako…“

Lili ju mlčky sledovala, keď odrazu celý stôl stíchol, akoby uťalo. Trošku pokrčila obočie a skúmavo prebehla pohľadom tváre žien. Všetky mlčky hľadeli niekam vedľa nej.
„Lili,“ zaznel z toho miesta Markov hlas.

Prekvapene sa na neho otočila, aby videla, že jej nastavuje otvorenú dlaň. Nechápavo zažmurkala, ale nepohla sa. Nežne, povzbudivo sa na ňu usmial a čakal. Ešte zaváhala, ale potom mu do dlane vložila svoju. Jemne ju potiahol, aby vstala. Preložil si jej ruku do svojej druhej, popred seba ju viedol ďalej od stola, ale sám sa k nemu ešte otočil:
„Elena, varujem ťa. Nepokúšaj sa mi ju zastrašiť.“

Nebolo možné nevidieť v Eleninej tvári rešpekt. Mark držal Liliinu ruku jemne, úplne v rozpore so svojim hlasom a spolu s ňou odkráčal preč. Cez celú sálu až k svojmu stolu. Poodtiahol od neho stoličku a Lili gestom vyzval sadnúť si. Keď tak pomaly urobila, pritlačil jej stoličku späť a sám si, akoby nič, sadol na svoje miesto vedľa nej.

V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ktoré po chvíli preťal pobúrený ženský zvuk. Vedela, že to bola Elena.
„Dobrú chuť,“ zaželal pokojne Mark a začal jesť. Lili prebehla pohľadom z neho na Martina, ktorý sedel rovno oproti nej. Ten sa pokúšal skryť pobavený úsmev pohľadom do stola. Zaskočená dianím opatrne otočila hlavu k dámskemu stolu. Všetky si navzájom šepkali a pozerali na ňu.
“Lili, jedz,” vyzval ju Mark, tak rýchlo otočila hlavu späť a natiahla sa po hrozno. Neodvážila sa nič povedať, ani opýtať.

Keď Mark dojedol a zložil príbor a hneď vstal. Vzápätí tak urobili všetci v sále, pridala sa aj Lili.
„Martin, vezmi Lili ku mne. Pošli k nej slúžky a pred dvere stráže,“ prikázal pokojným tónom. Najbližšie stoly boli tak ďaleko, že okrem nich troch ho nikto počuť nemohol. A otočil sa k Lili:
„Cez deň budem preč, ale prídem za tebou večer.“
Nesnažila sa skryť, že sa jej to nepáči. Mark trochu stíšil hlas:
„Daj si horúci kúpeľ, pomôže to uvoľniť svaly. Rozkáž si masáž, čokoľvek, na čo budeš mať chuť. A ak ma aj tak večer nebudeš chcieť, dnes to budem akceptovať.“
Nepozrela sa na neho:
„Prečo?“
„…ak ťa to bude večer ešte bolieť, iba by som ti ubližoval. O to nestojím.“
A nečakajúc na jej reakciu mávol Martinovi:
„Choďte.“

Martin urobil, čo mal. Vo dverách izby zaželal Lili pekný deň a zmizol.
Klesla na posteľ a nevedela sa rozhodnúť, čo si myslí. Okrem stále rovnakého presvedčenia, že musí utiecť.

Po nie dlhej chvíli jej do izby vošli sluhovia s obrovskými drevenými debnami. Začali z nich vyberať drahé šaty, látky, šperky, zlato a vonné oleje. Kým sa spamätala, stál pred ňou Martin:
„Dary od Jeho Veličenstva. Máš si vybrať, čokoľvek sa ti páči.“
Zamračila sa.
„Nechcem nič,“ povedala. „Odneste to všetko.“
„…Lili, toto nie je dobrý nápad,“ Martinov hlas znel priateľsky. „Dary od kráľa sa neodmietajú.“
„Choďte preč.“
„Nechaj si tu aspoň niečo. Vyhneš sa tomu, že podráždiš kráľa. To pre ženy na tomto hrade nikdy nie je dobré.“
„Von. Hneď,“ cedila cez zuby.
Martin pokrútil hlavou a s povzdychom rozkaz sluhom zopakoval. Odišli rýchlejšie ako prišli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close