Zadržal dych a keď mu došlo, čo práve urobil, takmer zhrozene zašepkal:
„Panebože… Prepáč. Nevedel som…“

Mlčala a zhlboka dýchala. Začal ju hladiť a jemne bozkávať. „Prepáč, prepáč,…“ opakoval a bozkával jej tvár. „Prepáč…“
„To je v poriadku,“ vydýchla ubolene, „Vaše Veličenstvo.“
„Mark,“ opravil ju nežne.
„Ešte bolí?“ opýtal sa po chvíli, hoci odpoveď vedel. Ona sa nehýbala, ale jej vnútro pulzovalo a sťahovalo sa okolo neho. Príliš pravidelne. Príliš vzrušujúco. Opäť zadržal dych. Tentokrát, keď si uvedomil, že toto už nezastaví.
„Musím prestať,“ vydýchol a trochu sa pohol.
„Pokračuj,“ vyzvala ho. Pokrútil hlavou, ale ona nadvihla panvu. Nedokázal zadržať vzdych, keď sa tým pohybom do nej opäť ponoril. A jej stačilo zopakovať ho iba párkrát, aby dosiahla jeho orgazmus. Stisol zuby, privrel oči a pár sekúnd sa nehýbal. Potom zhlboka vydýchol a venoval jej zvláštny pohľad. Pomaly sa presunul vedľa, vyzeral, akoby sa snažil spamätať.

„Mrzí ma to,“ zašepkal po chvíli. Mlčky na seba stiahla plachtu a zakryla sa.
Netušil, čo povedať. Na pocit zlyhania a prehry nebol zvyknutý a už vôbec nie v takýchto chvíľach.
„Prečo si mi to nepovedala?“ opýtal sa a jemne jej pohladil líce.
„Uveril by si mi?“
„…nie,“ priznal neochotne po krátkom zaváhaní. Pokrčila ramenom.
„Vieš,“ pokračoval, „vo verení by mi dosť pomohlo, keby som vedel, kto si. Lebo úplne zjavne vôbec nie to, čo som si myslel.“

Bez slova sa mu obrátila chrbtom a prikryla si aj ramená.
„Dobre. Možno neskôr,“ prikývol a snažil sa skryť nespokojnosť v hlase. Sledoval línie malého tela, ktoré tenká plachta opisovala do detailu presne. Jemné, pravidelné zdvíhanie sa jej ramena pôsobilo upokojujúco. Asi až príliš, lebo keď sa prebral zo zamyslenia, uvedomil si, že Lili zaspala. To ho trochu zaskočilo, ženy u neho obvykle trávili len pár hodín a potom odchádzali. Spával vždy sám. Ale po svojom dnešnom výkone nebol ochotný ju ešte aj zobudiť. Pohodlnejšie sa uložil a zaspal.

——————————————————————-

Keď sa ráno zobudil, Lili ležala pritúlená k nemu. Bez váhania ju jemne odsunul. Otvorila oči a takmer okamžite sa od neho prudko odtiahla. Sadla si, obchytila rukami kolená a zahanbene skryla tvár. Usmial sa, ale nekomentoval.
„Raňajky sú u nás spoločné,“ oznámil. „Pár, nazvime to, priateľov, šľachtické rody. A dvorné dámy, niektoré. Samozrejme aj ty.“
S plachtou až cez nos na neho len zdvihla pohľad a neodvážne prikývla.

Rozhovor považoval za ukončený a vstal. Nemohla nevidieť jeho tvrdého vtáka a takmer vystrašene zmeravela. Zaváhal:
„Pokojne. Teraz ťa chvíľu nechám.“
Takmer si vydýchla, keď dokončil:
„Počkám do večera.“
Úzkosť sa jej do očí vrátila a jeho to, ktovie prečo, zamrzelo. Kľakol si k nej na posteľ:
„Neboj sa, maličká. Už sa ti to bude iba páčiť. Ja ti nechcem ubližovať,“ takmer šepkal, neuveriteľne nežným tónom.
„Tak mi dovoľ odísť,“ poprosila okamžite.
Pohľad mu stvrdol, prudko vstal:
„Nie! Obleč sa,“ prikázal a sám tak urobil. Za nie dlho si uvedomil, že sa ani nepohla a obrátil sa späť k nej:
„Niečo som ti povedal,“ trochu zvýšil hlas. „Bude pre teba dobré naučiť sa poslúchať ma.“
„Vaše Veličenstvo,“ vyzerala neisto a vystrašene. „Ja tu žiadne šaty nemám.“

Na to pozabudol. Napriek tomu dôrazne povedal:
„Mark. Máš ma oslovovať Mark.“
Keď prikývla, pokračoval:
„Prepáč, to som si neuvedomil.“
Prejsť k dverám a poslať stráže po slúžku mu zabralo snáď viac času, ako jednoduché dievča potrebovalo na dobehnutie aj so šatami. Ani jedna zo žien sa nepokúšala obliekanie zdržiavať, takže netrvalo dlho, kým Mark otvoril dvere, nechal nimi Lili prejsť a už obaja kráčali po schodoch dole.

„Všetci to vedia,“ zašepkala Lili, keď si ich prítomní všimli.
„Prosím?“ nechápal Mark a úchytkom sledoval, ako jej tvár zalial ohromný rumenec.
„Všetci to vedia,“ zopakovala Lili ešte tichšie. „Čo… som robila v noci…“ Neprestala kráčať, ale zahanbene uhýbala všetkým pohľadom.
Mark najprv nadvihol obočie a potom sa pobavene uchechtol:
„Áno, maličká, všetci to vedia,“ ani sa len nepokúšal jej situáciu uľahčiť. Zastal, tak aj ona.
„Všeobecne sa to o mne vie,“ pokračoval pokojne. „Ja sa tým netajím a ak by to v tvojom prípade niekto nepochopil včera, tak teraz už musel.“
Mlčala a klopila zrak. Mark čakal a na jej prudérnosti sa ohromne bavil. Pár minút nervózne prestupovala na mieste, až nakoniec vyprskla:
„Prečo tu stojíme?“
Zľahka sa rozosmial:
„JA stojím. Pri svojom stole. Od teba čakám, že budeš pokračovať k tomu svojmu,“ vysvetľoval pobavene a mávol smerom k dámskemu stolu. Lili zvážnela a rozhliadla sa. Potom stisla pery, rýchlo sa nadýchla a vykročila. Rýchlo, bez pozdravu aj bez poklony kráľovi. Mark sa opäť rozosmial a sadol si k Martinovi.

So skvelou náladou predniesol na celú sálu:
„Dobré ráno, priatelia! A dobrú chuť!“

Lili sa zviezla na prázdnu stoličku pri správnom stole a silno zavrela oči. Potom odfúkla a odhodlane oči otvorila. Prepichol ju vražedný pohľad oproti sediacej Eleny.