Mark sa hodil na stoličku oproti priateľovi a hľadiac mu do očí sucho oznámil:

„Už viem, kto je Lili.“

Martin nadvihol obočie a čakal.

„Jej Veličenstvo kráľovná Elizabeth II.,“ predniesol Mark teatrálne a ostal pokojne čakať, kým Martinovi dôjde, čo povedal. Ten na neho hodnú chvíľu civel bez reakcie, až z neho konečne vypadlo:

„Šibe ti?“

„Spoznal ju Filip,“ zareagoval Mark a mykol plecom.

Martin na neho neveriacky čumel a až po chvíli sklonil pohľad a zamyslel sa.

„No,“ začal pomaly, „vlastne to možné je. Kráľovnú Elizabeth sme nikdy nevideli.“

Mark si to tiež uvedomoval:

„Nakoniec moja predsa len nebude,“ zašepkal. „Nemôžem tu držať panovníčku slobodnej krajiny proti jej vôli. To by bolo v podstate vyhlásenie vojny. A ona sama ostať nechce. Odíde s Filipom.“

„No… Ešte bude zaujímavé, čo ten urobí, až zistí, že si mu pretiahol nevestu.“

Mark venoval priateľovi prísny pohľad, ale potom pomaly pokrútil hlavou:

„Prečo mi to nepovedala?“

„Neviem,“ pokrčil Martin ramenom. „Možno sa bála, že urobíš presne to, čo si aj tak začal. Že ju budeš nútiť, aby sa za teba vydala.“

„Nedovolil by som si na ňu siahnuť, keby som vedel, že je to kráľovná!“

„To ale ona nemusí vedieť.“

„…no, na dnešnú večeru som stále zvedavý. Rozdiel je len v tom, že Lili nakoniec bude sedieť pri mojom stole.“

„Elizabeth,“ opravil ho Martin uvedomujúc si, že pichá do osieho hniezda.

O Lilinom skutočnom spoločenskom postavení stihol Martin oboznámiť všetkých podstatných obyvateľov hradu ešte pred večerou. Takže keď sa objavila na schodoch, v miestnosti zašumelo a kde-tu zaznelo šepkanie, ale aspoň to neboli výkriky.

Všetci, vrátane Marka a Filipa, na znak úcty voči Jej Veličenstvu vstali. Mark nevynechal príležitosť prezrieť si ju, kým kráčala k stolu. Bola iná. Na jej vystreté ramená a elegantné, decentné pohyby bol zvyknutý. Oveľa honosnejšie šaty i účes a drahé šperky sa mu k nej veľmi nehodili, ale pristalo jej to. Bola nádherná. No bez života. Ako socha vytesaná z mramoru. Rovnako bledá, rovnako bez akejkoľvek emócie na tvári. Akoby mala z toho studeného kameňa aj srdce. Bol to odrazu úplne iný človek, než Mark poznal. V tej chvíli to nebolo jeho malé dievčatko, ale vznešená, vážená a bezcitná kráľovná.

Nebolo ťažké pochopiť, že Filip nesmie vedieť, čo sa doteraz na hrade dialo. Takže keď Lili prišla k stolu, uklonil sa jej a pozdravil presne podľa spoločenských pravidiel. Práve tak ako Filip. Ani jednému z nich nedopriala očný kontakt a sadla si. Vzápätí tak urobili aj všetci ostatní a začali jesť. Mark sa ani nesnažil vnímať Filipove jalové reči. Sústredil sa na skrývanie svojich kradmých pohľadov na Lili.

´Nikdy by som ťa nenechal takú chladnú,´ preletelo mu hlavou. Nespokojne odvrátil pohľad a venoval ho Filipovi.

„Ako dlho sa plánujete zdržať?“ snažil sa viesť nezáväznú konverzáciu.

„Určite nie dlho. Deň, nanajvýš dva,“ odvetil Filip. „Však, drahá?“ obrátil sa úlisne na Lili. Tá na neho ani nepozrela. Jedlo na tanieri krájala na malé kúsky bez toho, aby si ktorýkoľvek vložila do úst a sucho odvetila:

„Iste.“

Mark sa nespokojne pomrvil a snažil nezamračiť. V duchu bojoval s pokušením pripomenúť Lili, že sa nemá hrať s jedlom.

„Prečo?“ oslovil radšej slizkého chlapa oproti. „Budem rád, ak sa zdržíte,“ pokúšal sa získať čas, hoci netušil, ako ho chce využiť.

„Už dávno je všetko pripravené na svadbu,“ dostal odpoveď, ktorá vyvolala nástojčivý pocit bezmocnosti. Pozrel na Lili, ale tá s kamennou tvárou naďalej pitvala obsah taniera.

„Nechutí vám to?“ neudržal sa Mark a vynútil si tak Lilin pohľad.

„Nie som hladná,“ odvetila slušne, no s panovačne zdvihnutým nosom. V plnej miere dávala sebavedome najavo, že jej nemôže rozkazovať, ale nezdalo sa, že by jej to zlepšovalo náladu.

Mark zaškrípal zubami iba v duchu.

Lili odignorovala nesúhlas v jeho tvári a pozornosť vrátila tanieru. Dusnú atmosféru nezvládla ako prvá. Po pár chvíľach sa ospravedlnila s výhovorkou na bolesť hlavy a odišla. Mark ponorený do vlastných myšlienok dokázal prikyvovať na Filipove nezmysly dostatočne dlho na to, aby večera skončila až vo vhodnom čase.

Keď zostali s Martinom konečne sami, ešte chvíľu obaja mlčali.

„Nechal som ti pripraviť inú izbu,“ povedal Martin ticho a zniesol priateľov nespokojný pohľad.

Jasné, Lili je kráľovná. Tesne pred svadbou. Nie je možné, aby boli spolu sami a nieto ešte v noci. Mark bez slova vstal a vyšiel po schodoch. Pred dverami spálne, ktorá bola ešte včera jeho, na chvíľu zastal. Mal čo robiť, aby do nich nevletel, ale nakoniec predsa len vošiel do izby vedľa.

Zvalil sa na posteľ a s pohľadom upretým do stropu prebdel takmer celú noc. Nedokázal dostať z hlavy Lili. Jej oči a úsmev. Jej drobné telo, keď sa pod ním prehlo v orgazme. Predstava, že sa jej dotýka Filip ho privádzala do šialenstva. A stále ďalšie a ďalšie obrazy milovanej ženy a utrpenia, že patrí inému. Zaspať sa mu podarilo až chvíľu pred tým, ako ho Martin prišiel zobudiť na raňajky.