Rozprávka pre veľké dievčatá – 22.kapitola

„Nájdi mi ju!“ štekal Mark na priateľa, keď sa po hodinách bezvýsledného cválania vrátil na hrad.

„Už som vyslal vojakov,“ odpovedal Martin čo najpokojnejšie, hoci vedel, že búrku nezastaví.

„Tak ich pošli viac!“

„Ako povieš.“

„Do čerta, nemôže byť také ťažké nájsť dve bohato oblečené ženy na koňoch. Niekto ich musel vidieť!“

„Ani jedna z nich nie je hlúpa. Šaty zahodili v prvej dedine a určite sa rozdelili. Na ich mieste sa zbavím aj koní,“ namietol Martin tak opatrne, ako len vedel.

Mark zúrivo chodil hore dolu po miestnosti.

„Vráť mi ju!“ vykríkol hlasom plným hnevu a zúfalstva zároveň.

„Pokúsim sa.“

Mark zastal:

„Ja ju chcem naspäť! Je moja!!“

Uvedomoval si, že kričí neprávom a na nesprávneho, ale nedokázal si pomôcť.

 

Martin radšej mlčal a Mark pokračoval v pochodovaní. Aspoň trochu upokojiť sa mu podarilo, skôr za pomoci vína ako besného chodenia, až takmer po polhodine.

„Takto ju nenájdeme,“ povedal odrazu a sadol si. „Lili má na členku šperk,“ pokračoval. Martin sa zamračil, ale mlčal.

„Nedokáže ho dať dole. A je na ňom napísané, že toho, kto mi ju privedie späť, za odmenu vyvážim zlatom.“

Martin nadvihol obočie, Mark sa usmial:

„Bude ho skrývať. Ktorýkoľvek kováč alebo zlatník, za ktorým by šla, si rýchlo spočíta, čo mu vynesie viac. Takže daj po dedinách vybubnovať, že kráľ hľadá dievča so zlatým náramkom na nohe.“

Už sa usmial aj Martin:

„To dlho nepotrvá. Deň, možno dva a niekto ju privedie.“

Mark prikývol a Martin doplnil:

„Ale som rád, že nie som tvojim nepriateľom.“

 

Na druhý deň sa však nič nové neudialo a na ten ďalší tiež nie. Ani na tretí, keď Martin vošiel do kráľovskej izby. Mark sa na neho prudko otočil so zbožným dúfaním v tvári, ale dostal len pokrútenie hlavou. S povzdychom si sadol a Martin povedal:

„Vrátil sa jeden z koní, čo zmizli.“

„Takže si mal pravdu, rozdelili sa. Elena by koňa nevrátila. Konečne, jej ide predsa o život.“

Martin radšej mlčal, ale Mark pokračoval zamyslene ďalej:

„Je to moja chyba. Pokazil som to tou vyhrážkou. Elena pochopila, že ku mne sa už nedostane. A to bohatstvo a komfort, ktoré tu mala, mohli hocikedy zmiznúť spolu s jej životom. Aj ona vedela, že Lili sa bude pokúšať ujsť. Bolo pre ňu jednoduchšie zbaliť dary a svoj odchod zmeniť na pomstu. Tým, že mi so sebou vezme aj to najcennejšie. So šperkmi, čo odo mňa má, je zaopatrená do konca života. Snáď si aj Lili niečo vzala. Aj keď pri jej zásadách pochybujem.“

Bezmocne si skryl tvár do dlaní:

„Do riti, mne je jedno, kým je! Pre mňa, za mňa aj zlodejka! Len keby ju to stále neťahalo odo mňa preč! Ja viem, že je so mnou rada. Viem, aká je, keď ju mám v náručí a…“ stíchol, zložil ruky a zamyslel sa. Po chvíli pokrútil hlavou:

„Keby tu teraz predo mnou stála, ani neviem, či by som to z nej vymlátil, alebo ju len objal a sľuboval čokoľvek na svete, len nech už neuteká…“

Aj ďalších pár dní prešlo bez akejkoľvek zmeny. Mark vychádzal z izby stále zriedkavejšie, podnosy s jedlom vracal často nedotknuté. Dohodnuté rozhovory a prijímanie návštev prekladal z jedného dňa na druhý.

Martinovi sa len občas podarilo prinútiť ho zísť medzi ľudí. Bojoval o to, len keď bolo z diplomatických dôvodov nevhodné prijatie posla oddialiť.

Ktoviekoľké tiché raňajky už Martinovi začínali prerastať cez hlavu. Na chvíľu sa obzrel k dámskemu stolu a povedal:

„Mal by som povedať ´vyber si na večer niektorú´. Ale neviem, či by si ma udrel, alebo sa odišiel zavrieť do izby. A to druhé dnes urobiť naozaj nemôžeš. “

Marka to ani nenahnevalo. Ako poslednou dobou takmer nič.

„Čo čakáš, že ti na to poviem?“ opýtal sa úplne bezfarebným tónom.

Martin bezradne zložil ruky na stôl.

Mark prikývol a vstal.

 

Prešiel do prijímacej sály a ako bez duše sadol si na svoje miesto. Z myšlienok ho vytrhlo začatie prvého sporu. Aj to len sčasti, lebo skutočne sa prebral, až keď hľadel na odchádzajúceho posla kráľa Filipa.

„Tak a Filipa máme tu,“ skonštatoval bez pohnutia smerom k Martinovi.

„O deň, dva tu bude,“ prikývol. „Aspoň to budeme mať za sebou a ty prídeš na iné myšlienky.“

„Myslíš? O chvíľu sa mi po krajine začne potĺkať banda cudzích vojakov, ktorých vedie zákerný bastard. A ja mám tam niekde vonku bezbrannú ženu, ktorú milujem.“

Martin sa radšej bez odpovede rozhodol viesť deň ďalej a nechal zavolať ďalšieho prichádzajúceho.

 

Po Markovej nevhodnej reakcii na darovaného páva Martin vytreštil oči a nahlas vyslovil ´Vaše Veličenstvo´, aby upútal kráľov pohľad. Káravo na neho zazrel, Mark si nespokojne odfúkol. Ale uznal priateľovu pravdu a doplnil slušnejšie poďakovanie.

Hádka dvoch žien o kozu vyvolala na tvári kráľa reakciu, že si Martin radšej varovne odkašľal ešte pred tým, ako padol nejaký nezmyselný rozsudok.

Upierajúc pohľad na ďalšieho vchádzajúceho sedliaka Martin zašepkal:

„Prosím, vydrž ich ešte zopár. Dám ti potom pokoj, až kým nepríde Filip.“

„A tomu potom môžem jednu vraziť?“ odsekol Mark, ale aspoň si dal tú námahu urobiť to nenápadne.

 

Informáciu o ďalšom dare už ale zvládol horšie a nervózne si položil hlavu dozadu na operadlo. Nedokázal vnímať slová, len sledoval úslužné klaňanie sa a to, ako sa chlap vrátil späť k dverám. Ani sa nezamýšľal nad tým, či niečo prinesie, alebo privedie. Len duchom neprítomne sledoval jeho pohyby. Kým nezbadal, že za rameno vedie ženu.

 

Rozprávka pre veľké dievčatá – 23.kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *