Keď ráno otvorila oči, Mark sa na ňu díval a hladil po vlasoch. Nežne sa usmial:

„Dobré ráno.“

Zažmurkala a potom sa zamračila. Jemne je prešiel palcom po líci:

„Mrzí ma, čo si včera musela vydržať,“ zašepkal. „Ale dnes už budeš poslušná, však?“

Zmocnila sa jej chuť ho udrieť. Hlavou jej však preleteli spomienky na minulý večer a tak radšej len mlčky prikývla. Stále sa nežne usmieval:

„Si úžasné dievčatko.“

Díval sa jej na pery a vzdychol:

„Poďme dole na raňajky. Inak začnem veľmi chcieť niečo, na čo by som ťa teraz určite nenahovoril. Obleč sa, musíš byť hladná.“

Ešte chvíľu sa snažila pochopiť jeho chovanie, ale potom radšej vstala a urobila, čo chcel. Zamestnaná vlastnými myšlienkami a šatami si nevšimla, že ju Mark pozoruje. Až keď ju oslovil:

„Lili?“

„Uhm?“

„Červenáš sa.“

Jasné, že sa mu to páčilo. Len potriasla hlavou a oblečená sa vyrovnala. Podišiel bližšie a objal ju okolo ramien:

„Že to budú všetci vedieť?“ skúsil uhádnuť.

Neodpovedala, ale začervenala sa ešte viac.

„Nebudú,“ usmial sa a pohladil ju po tvári. „Všetci sú si úplne istí, že si dostala bitku.“

Zdvihla na neho pohľad, ani sama nevedela, či vystrašený, alebo spýtavý.

„Ale ty máš také ohromné zábrany, že biť ťa už nebolo treba. Čo ma veľmi teší,“ jemne ju pobozkal na pery. „Nie som si istý, či by som tvoj výprask neznášal horšie ako ty.“

Potom prešiel k dverám a Lili za ním.

Na schodoch ju chytil za ruku:

„Nech už vôbec nevedia, čo sa deje,“ povedal.

„Uhm,“ pohla sa aj ona, „som výnimočná, ale správať sa mám ako všetky ostatné,“ zhodnotila.

„Nemáš sa správať ako všetky ostatné. Je veľa vecí, ktoré robíš inak, alebo nerobíš vôbec,“ namietal zamračene, ale to už došli ku stolu. Ako vždy zasunul stoličku, keď si sadla. Mávol prítomným na pozdrav, vzal do rúk nôž a vidličku a keď všetci začali jesť, pokračoval smerom k nej:

„Ale zdvíhať hlas na kráľa, obzvlášť na verejnosti…“

Pozrel sa na ňu. V tvári mala úplne iný výraz, než bežne. Nikdy ju nevidel žiariť šťastím, ale vedela pôsobiť aspoň spokojne. Teraz vyzerala trošku vyplašene a hlavne utiahnuto.

Pochopiteľne, veď ju takmer celú noc mučil.

„…to sme si už vysvetlili,“ dopovedal nakoniec.

Natiahol sa za jej rukou a jemne ju pohladil.

Začali jesť a Lili sa nevedela rozhodnúť, čo si myslí. Hnevala sa za to, čo urobil a nedokázala pochopiť, ako sa môže teraz chovať tak láskavo. Na druhej strane nemohla neuznať, že kričať na vládcu krajiny je neprípustné. V niektorých by ju za to aj obesili.

„Martin, môžeš sa k Lili ozvať, nemá to zakázané,“ povedal nahlas Mark, keď si všimol priateľov váhavý pohľad.

Lili zdvihla hlavu a pozrela na Martina. Ten ešte chvíľu premýšľal, až povedal, stále kontrolujúc Marka:

„Môžem ti dnes poslať niekoho, ak by si chcela.“

Lili sa nechápavo zamračila, tak doplnil:

„Niekoho na masáž, či… ošetrenie rán…“

Pochopila a vďačne sa usmiala:

„Som v poriadku.“

Martin prižmúril oči a skúmavo si ju prezrel.

„Naozaj, ďakujem,“ trvala na svojom Lili.

Martin vystrúhal nesúhlasnú grimasu, ale nehádal sa.

„Tak teda tú večernú zábavu na zajtra stále chceš?“ opýtal sa Marka.

Ten sa otočil k Lili a zaskočil ho jej nadšený výraz, keď sa opýtal:

„Chceš?“

„Iste!“ odvetila potešene.

„Lili… Ak máš také veci rada, budeme ich robiť aj každý deň. Stačí si želať,“ ponúkol ochotne.

„No, každý deň asi nie. Ale zajtra by som rada,“ usmiala sa.

„V poriadku. Bude.“

Martin to bral ako odpoveď a viac sa nepýtal.

————————————————————————————–

„Môžem si ísť sadnúť k dievčatám?“ opýtala sa Lili večer.

Celý deň strávila sama v izbe premýšľaním. A teraz, pri hudbe a voľnom pohybe ľudí hore – dolu, nastala vhodná chvíľa konať:

„Nudím sa,“ detinsky pokrčila nos.

„Môžeš, maličká,“ prikývol Mark a nežne sa usmial.

„Nech na teba vidím,“ pripomenul a keď prikývla, sledoval ju, až kým si nesadla.

Potom obrátil svoju pozornosť späť na Martina a nenechávajúc sa rušiť veselou vravou hostí, pokračoval v debate o postupe Filipových vojsk.  Obaja sa sústredili na rozhovor, ale Mark z času na čas pohľadom skontroloval Lili. O to viac ho prekvapilo, keď Martin povedal:

„Všimol si si, že Lili sa rozpráva s Elenou?“

Zamračil sa na priateľa a pohľadom prešiel k stolu. Chvíľu sledoval dámy pri ňom a potom pokrútil hlavou:

„Nie, nerozpráva.“

„Ale áno,“  trval na svojom Martin. „Vidíš jej síce chrbát, ale sleduj ju. Raz za čas sa odvráti tak, aby som jej na pery nevidel ani ja. A vidíš, čo robí Elena? Stále sa hrá s tým pohárom, pozerá do stola. Ale zjavne niečo rozpráva vždy hneď potom, ako sa Lili odo mňa odvráti.“

Mark sa zamračil a po chvíľke pozorovania musel dať Martinovi za pravdu.

„Trochu zvláštne, aby práve ony dve…“ začal Martin.

„Na druhej strane,“ prerušil ho Mark, zlostne si uvedomujúc, že Lili mu priamo pod nosom snová plán úteku. „Ak je na hrade človek, ktorý by bol ochotný riskovať môj hnev za cenu, že by tu Lili nebola,“ na chvíľku sa odmlčal a potom Martin naraz s ním povedal:

„Tak je to Elena.“

Mark odsunul stoličku a pomaly, hrozivo, sa v celej svojej veľkosti postavil.

„Mark, neublíž jej. Miluješ ju,“ pokúsil sa stlmiť jeho emócie Martin.

„Nikdy by som Lili naozaj neublížil,“ odpovedal takmer pokojne a venoval priateľovi poučný pohľad: „Ona len občas potrebuje trošku pevnejšiu ruku. Ale po včerajšku jej rozhodne pridávať nebudem.“

A vykročil.

Kým došiel k stolu, takmer všetky dámy si ho všimli. Sklonil sa rovno k Lili:

„Zanedbávaš ma, drahá,“ povedal až neprirodzene slušne. Lili podozrievavo zvraštila obočie, keď jej chytil ruku a prinútil postaviť sa. Pobozkal jej prsty a oznámil:

„Pôjdeme.“

Nechal Lili prejsť okolo seba, ale sám sa nepohol. Až keď ho obišla, zachytil ju a venoval Elene tvrdý pohľad:

„Zabudol som ti povedať,“ jednou rukou Lili pevne objal okolo pása, „že ak Lili odíde z tohto hradu bez môjho dovolenia,“ pritlačil si ju chrbtom k sebe, „teba nechám bez otázok obesiť.“

Lili zakňučala a podlomili sa jej kolená. Len napol svaly, aby ju v jednej ruke udržal a Elene doplnil, vychutnávajúc  si jej pohľad plný nenávisti a prehry:

„Takže by si jej mala nie len prestať pomáhať pri úteku, ale práve naopak ju strážiť ako oko v hlave.“