Pri raňajkách sa Mark chvíľu tváril zamyslene a odrazu povedal:
„Dojedz, pôjdeme sa niekam prejsť. Vonku si nebola už mesiace.“
Lili sa váhavo usmiala:
„Kam?“
„Uvidíš.“
Ešte chvíľku ho pozorovala. A potom sa natešene usmiala a zložila ruky do lona:
„Už som dojedla!“
Mark sa pozrel na ňu a potom na svoj sotva dotknutý tanier:
„No,“ utrel si obrúskom ústa. „Tak asi aj ja.“
Lili radostne vyskočila od stola a netrpezlivo poskakovala, kým vstal on. Usmial sa, chytil ju za ruku a otočil sa k Martinovi:
„Prídeme neskoro.“
„Len mi nepovedz, že idete bez gardy.“
„Zvládnem to.“
„Mark, nie…“
Nestihol ani dopovedať a obaja už boli preč. Bezmocne sa oprel o stoličku:
„Akoby mi nestačil jeden blázon. Teraz mám dvoch.“
Mark držal Lili za ruku a vyšiel s ňou na nádvorie.
Zhlboka sa nadýchla a otočila tvárou k slnku. Chcela urobiť krok dopredu, lenže Mark stál a pevne ju držal, takže sa jej to nepodarilo. Stiahol si ju k sebe, pustil jej ruku a pevne objal okolo pása:
„Sľúb mi, že dnes neujdeš. Že sa so mnou vrátiš do izby a ja si ťa pripútam do postele. Sľúb mi to.“
Na chvíľku zaváhala:
„Ale bude to platiť len pre dnešok.“
„Áno, len pre dnešok.“
Prikývla:
„Sľubujem.“
Usmial sa, pobozkal ju a pustil.
Rozbehla sa rovno do trávy, vyzula sa a chodila bosá. Stál a sledoval ju.
´Kto, do čerta, si?´
Za chrbtom mu zastavil kočiar, tak na ňu zvolal. Obrátila sa zamračene, ale bez zaváhania poslúchla a prešla k nemu. Cestou zdvihla topánky, aj si ich obula. Otvoril dvere kočiara a uklonil sa:
„Madam.“
„…my ideme niekam mimo hradu?“
„Nastúp,“ prikázal.
Kým poslúchla, usmial sa do zeme. Nasadol tiež a keď dal kočišovi povel, pohli sa.
Chvíľu vydržala sedieť mlčky. Nadšene sledovala okolie a zjavne si užívala výhľad.
„Kam ideme?“ obrátila sa na neho znova.
„Uvidíš,“ zopakoval rozhodne.
Obrátila sa späť k oknu, ale vydržala nie dlho:
„Kam ideme?“ znela prosebne.
„V blízkej dedine majú jarmok,“ neodolal jej.
Nadšene roztiahla oči, poposadla:
„Čo sa u vás na jarmokoch predáva? Máte tie malé pečené jabĺčka?“ vytrvalo štebotala a dožadovala sa informácií.
Prižmúril oči:
„Lili, ty nie si z mojej krajiny?“
Bola taká nadšená, že ju okrem jarmoku už nič iné nezaujímalo:
„Nie,“ pokrútila rýchlo hlavou. „ Tak máte?“
„…hm, áno.“
„A pstruhy? Pečené?“
„Aj tie… Pstruha ti predsa môžu pripraviť aj na hrade.“
„To nie je až také dobré.“
„Tak si dáme pstruha. Ja som vlastne neraňajkoval.“
„Mal si jesť rýchlejšie.“
„To už viem aj ja.“
„ Už tam sme?“
Usmial sa a jej nadšenie sa začalo lepiť aj na neho. Vzal do rúk vrece, čo mal položené vedľa seba a vytiahol z neho oblečenie.
„Prezleč sa.“
Podal jej časť a sám si hneď zložil kabát.
Vzala, čo jej podával a prezerala si to. Jednoduché ľanové šaty, hnedá zástera, čepiec.
Pozrela sa na neho, už oblečeného vo voľnej bielej košeli a veste.
Rozosmiala sa:
„Bude zo mňa dedinčanka!“ vykríkla nadšene.
Že ňou v skutočnosti nie je, bolo Markovi už jasné. Napriek tomu spozornel, keď mu to takto jednoznačne potvrdila. Z jej pohľadu sa dalo vyčítať, že si uvedomila, čo práve urobila, ale tiež, že si tým nenechá pokaziť náladu a stiahla zo seba šaty. Pár sekúnd, kým sa obliekla späť, sedela nahá a Mark mal čo robiť, aby sa na ňu nevrhol.
Kočiar zastal, keď si ešte uväzovala čepiec.
„Už sme tu!“ vykríkla.
Nenechala si ani otvoriť dvere a vybehla von. Vyšiel za ňou a radšej ju chytil za ruku. Začala nedočkavo poskakovať. Mark sa rozhliadol, našiel vhodné miesto, kde môže kočiš počkať a poslal ho tam. Lili musel pridržať v páse, aby sa prestala hýbať.
„Stoj a počúvaj ma.“
„Uhm?“
„Pôjdeme, kam budeš chcieť. Ale boh ťa chráň sa mi stratiť…“ tón hlasu sa mu zmenil na výhražný a Lili spozornela.
„Sľúbila si mi, že večer budeš so mnou,“ pokračoval. „Maj to na pamäti, ak budeš chcieť urobiť niečo, za čo by som ťa musel potrestať.“
Zamračila sa.
„Len ma poslúchaj,“ pohladil ju. „Aj keď mám dobrú náladu. Vždy rob, čo ti poviem a všetko bude v poriadku.“
Po krátkom zaváhaní súhlasila:
„Dnes.“
„Vždy,“ opravil ju vážnym hlasom. „Za neposlušnosť ťa vždy budem trestať bez ohľadu na to, ako ťa budem mať rád.“
Zazrela na neho a potom rezignovane vyplazila jazyk.
Usmial sa, vybral mešec a do rôznych vreciek sukne jej nasypal mince:
„Nemáš veľa peňazí. Keby si mala, bola by si lákadlo pre zlodejov. Ak ti dôjdu, povedz, dám ti ďalšie. A nikdy nevyberaj všetky naraz.“
Prikývla.
Objal ju a pohladil po líci:
„Nenechaj ma oľutovať, že som ťa sem vzal,“ poprosil.
„Sľubujem.“
Zdvihla sa na špičky a vlepila mu pusu. Trochu nervózne sa usmial a pustil ju.
Ihneď sa otočila, prebehla krátku uličku a vmiesila sa do davu. Snažil sa jej stíhať, ale stratila sa mu takmer hneď. Stuhol a rozhliadal sa. Nikde v hlučnom dave ju nevidel. Ihneď mu preletelo hlavou:
´Sprostý nápad.´
Premkol ho strach. Kontroloval ľudí, pohľadom behal hore – dole. Sotva si stihol uvedomiť, ako prudko sa mu rozbúchalo srdce, keď sa zjavila pred ním:
„No kde si? Hľadáme jabĺčka, nie?“ štebotala a usmievala sa. Schmatol ju za ramená a bolestivo zovrel. Prekvapilo ju to a zadržala dych. Dívala sa na neho a pomaly vydýchla:
„Mark.“
Pokúsila sa upokojujúco usmiať: „Sľúbila som, že neutečiem.“
S hlbokým výdychom privrel oči a uvoľnil zovretie:
„…prepáč.“
„Dnes sa nemáš čoho báť.“
Prikývol, upokojujúc sa len veľmi pomaly. Chytila mu ruku a ťahala ho za sebou. Hneď pri prvej príležitosti kúpila dve malé pečené jablká napichnuté na paličke, jedno mu podala a do svojho zahryzla. Vzápätí zmeravela, prikryla si pusu rukou a venovala mu prekvapený pohľad.
Nerozumel, čo sa deje, tak počkal, kým ťažko prehltla.
„U nás sú sladké!“ pokrčila nos.
Pobavene sa zasmial:
„Mala si to vypľuť, keď ti nechutí.“
„Dáma nepľuje.“
„Iste, zabudol som.“
„Chceš?“ podala mu paličku.
„Ehm, ja to nemám rád. Ale nechcel som ti to povedať.“
Tentokrát sa rozosmiala ona. Vzala mu nechutnú pochúťku z ruky a obe podala okolo bežiacemu chlapcovi. Ten poďakoval a zmizol.
Opäť chytila Marka za ruku a pustila sa do davu.
Ohromne si ju užíval. Dotýkala sa ho pri každej príležitosti, prezerala si všetko, čo sa okolo dialo, pobehovala z jedného miesta na druhé tak, že ju nestíhal sledovať. Často sa mu strácala, ale vždy sa vzápätí odniekiaľ vynorila, aby mu vytkla, že je pomalý…
Na hrad sa vracali až po zotmení a Marka vôbec neprekvapilo, že po takom náročnom dni Lili zaspala už v kočiari.