Mark mlčal, iba prudko dýchal.

Lili zavrela dvere, postavila sa obďaleč a ostala stáť.

´Čo sa to deje?´ bežalo jej hlavou. ´Prečo Sára nepovedala, že to neurobila? Čoho sa všetky boja? …čo sa stane, ak mu poviem pravdu? Asi Elenu potrestá… Veľmi? Ide z neho strach… Ale čo, dva týždne na samotke vydrží. Rozhodne si to zaslúži viac, ako Sára.´

„Nebola to Sára,“ povedala odhodlane.

Len jemne pootočil hlavu, dych sa mu spomalil.

„Bola to Elena,“ dokončila.

Opäť zaťal dlane do pästí, veľmi pomaly sa začal otáčať. Nedokázala prehltnúť hrču v hrdle. Pozrel sa na ňu takým nahnevaným pohľadom, že mala čo robiť, aby necúvla. Iba ho sledovala, keď k nej vykročil. Došiel na dosah a chytil ju za zápästie. Pevne, ale nie surovo, nebolelo to.

Potom otvoril dvere a ťahal ju za sebou. Stíhala mu len tak-tak. Evidentne mieril do východného krídla. Nikdy tam nebola, ako väčšina obyvateľov hradu. Vstup mali okrem dám povolený len vybraní sluhovia a stráže. Prešli chodbou a vošli do veľkej miestnosti. Bolo v nej oveľa viac žien, ako stretávala pri raňajkách. Všetky  vyzerali uvoľnene – hrali hry, rozprávali sa, niektoré ležali.

Keď zbadali Marka, okamžite sa všetky postavili. Mark Lili pustil a sám urobil pár krokov vpred. Strážcovi, čo dobehol, niečo povedal a ten zmizol.

„Elena!“ zreval Mark do priestoru. Žena takmer okamžite odniekiaľ dobehla:

„Áno, môj pane,“ uklonila sa.

„Kto zhodil Lili na zem?“ opýtal sa. Znel tvrdo, ale nekričal:

„Bola si blízko, iste to vieš.“

Elena sa mu pozrela do očí a bez mihnutia oka odvetila:

„Sára, môj pane.“

Lili zozadu videla Markovo zdvihnutie ramien a zatnutie pästí, ale mlčal.

Otočila hlavu na chlapa, ktorý za rameno vliekol Sáru. Nemohla si nevšimnúť, že dievča je uplakané a z Marka nevie spustiť prestrašený pohľad. Strážca ju hrubo postrčil pred panovníka a zmizol.

Sára si stala vedľa Eleny a hlboko sa uklonila:

„Vaša Jasnosť.“

„Vstaň!“

Keď tak urobila, díval sa jej tvrdo do očí:

„Strčila si do Lili?“

Váhala a pohľad jej ubiehal k Elene. Tá sa na ňu dívala uprene a prísne. Dievča premýšľalo, vyzeralo zúfalo.

„…nie, Vaše Veličenstvo,“ zaznela konečne odpoveď. V hlase bolo počuť, že prehĺta plač.

„Prečo si to nepovedala?“

Dievča zmätene prebehlo pohľadom z neho, na Lili za ním, späť na neho a na zem:

„…Vaša Jasnosť sa nepýtala,“ šepla.

To musel uznať.

„Kto to urobil?“

Dievčaťu sa roztiahli zreničky. Ak bolo doteraz v miestnosti hrobové ticho, tak v tejto chvíli väčšina ani nedýchala.

Lili stála nehybne, ako všetci ostatní. Pozorne sledovala dianie a uvedomovala si, že sa bojí. Netušila čoho, ale strach a rešpekt vo všetkých tvárach, ktoré videla, sa lepil aj na ňu.

´Čo Mark urobí? Čo ony vedia a ja nie?´

Sáre sa do očí vtlačili slzy:

„…Elena,“ dostala zo seba konečne.

„TY…!!!“ zvreskla Elena, ale nedokončila.

Lili si domyslela, že ju Mark zmrazil pohľadom.

„Bola to nehoda, môj pane!“ zvolala Elena. „Prisahám, nie som na vine! Len sa potkla! Nebola…“

„Čuš!“ zreval Mark tak, že Lili podskočila. Strach, ktorý videla v Eleninej tvári dával tušiť, koľko hnevu je v tej Markovej. On zatínal päste:

„Trest za zhodenie Lili som už dal. Nebudem ho meniť,“ hlas mal bezcitne tvrdý. „Ale klamala si mi. Všetky viete, že klamstvo netolerujem.“

Elena zbledla.

„Dostaneš desať rán bičom. A zvládnem to hneď aj sám,“ vyniesol rozsudok.

Lilin vydesený výkrik preťal miestnosť, vzápätí si oboma dlaňami prekryla ústa.

Mark sa ani nepohol. Odmietal na ňu brať ohľad. Keby bolo po jej, všetkým by všetko odpúšťal. Ale na ňu mu nikto siahať nebude a kto to skúsi, dostane sa do problémov s ním. Lilin súhlas na to nepotrebuje. Tá bude pekne poslúchať a znášať jeho rozhodnutia.

„Milosť, pane!!“ vrieskala Elena. To už sa zjavili dvaja strážcovia. Jeden niesol čosi ako stôl, druhý schmatol Elenu. Tá kričala a bránila sa tak urputne, že dobehli na pomoc ďalší dvaja. Mark sa na to všetko pozeral bez pohybu.

Lili mala pocit, že je v zlom sne:

´Preboha, nie. Veď som len spadla, nič sa nestalo. Neubližuj kvôli mne. Prosím, neukáž mi, že dokážeš zbičovať ženu.´

Dívala sa na Markov chrbát, ramená… Tak známe ramená…

Neotočil sa ani na slúžku, ktorá mu podala zvinutý bič. Len nastavil ruku a počkal, kým mu ho do nej vloží.

Teplá, láskavá dlaň, ktorou ju celé noci hladí. V tej istej dlani teraz zviera bič…

Stráže pripútali Elenu v predklone bruchom dole, priviazali ruky aj nohy. Nevyzliekli ju celú, len tak, aby mala vystavený nahý zadok. Mark chytil rukoväť biča, ten sa rozvinul na zem. Elena prosila a ďalej klamala. A Mark sa napriahol.

Lili sa zatočila hlava.

Prvý úder zasvišťal vzduchom a okamžite vytvoril tmavo fialovú stopu cez zadok. Elenine slová zastavil jej vlastný výkrik. Druhý úder fialovú stopu skrížil a preťal pokožku, Lili zbadala tenký prúžok krvi. Tretí. Elena zvreskla a Mark vyčkal, kým výkrik dozneje. Štvrtá rana, výkrik, prosenie o milosť… Piata, šiesta a siedma rýchlo za sebou… Odtiene fialovej prekrývali kvapky krvi. Elena už kričala bez prestávky. Osem… Deväť… Desať… Elena sa prestala hýbať. Iba plakala a kňučala od bolesti.

„Hádam bude toto vám všetkým stačiť ako pripomenutie,“ predniesol Mark, „ako trestám klamstvo!“ Pustil bič na zem a otočil sa na odchod. Urobil pár krokov a zachytil Lilin pohľad, plný zdesenia a nekonečnej hrôzy. Na zlomok sekundy zamrzol, ale hneď rázne pokračoval v ceste von.

Lili sa nedokázala pohnúť, stála ako obarená. Po chvíli ucítila štuchnutie a len matne, ako vo sne, zaregistrovala Sáru:

„Bež za ním,“ šeplo dievča.

Lili sa ledva dokázala otočiť. Zakolísala a vykročila najprv pomaly, potom pobehla a kráčala za ním až do izby.