„Poď sa navečerať,“ dal jej pusu do vlasov. Zložila knihu a zoskočila z okna. Martin už prešiel dverami a Lili chytila Marka za rameno.
„Mrzí ma to,“ povedala, keď sa k nej otočil. „My dvaja sme sa nemali nikdy stretnúť.“
Pohľad mu zmäkol, položil jej dlane na ramená a jemne hladil:
„Uvedomuješ si, že som kráľ? Čokoľvek si kdekoľvek urobila, JA som ten, kto ťa môže omilostiť.“
„Nechajme to,“ ukončila debatu.
Po krátkom zaváhaní prikývol:
„Nateraz.“
Vďačne sa usmiala, čo prijal s nevôľou. Lenže potom sa postavila na špičky, natiahla sa a jemne ho pobozkala na pery. Ohromený zmeravel. Za tie dlhé týždne nikdy, ani raz, Lili sama nevyvolala žiadnu intímnosť. Vždy začínal on a často ju musel takmer prinútiť. Jeho prekvapenie sa nedalo nevšimnúť. Pobavilo ju a obišla ho smerom k dverám.
„Takto by to nešlo,“ zašepkal a zachytil ju. Pritiahol si ju a objal, ani sa nepokúsila brániť. Jemne jej vtlačil jazyk do úst a keď sa o neho dobrovoľne sama oprela, vzrušenie mu preletelo celým telom. Chytil jej zadok a pritlačil si ju do lona. Vláčne sa poddala a ešte chvíľu mu opätovala vlhké bozky.
´Nebráni sa!´ opakoval si v hlave dookola. Vnímal, ako ho jej vlastná aktivita v sekunde rozpálila.
„Večera,“ odtiahla sa odrazu s úsmevom.
„Počká,“ vzdychol a pokúsil sa k nej späť natiahnuť.
„Som hladná,“ namietla. „Na ostatné bude času dosť.“
Zaváhal:
„…žiadaš ma práve o zdržanlivosť?“ opýtal sa neveriacky.
„Je to problém?“ uškŕňala sa provokatívne.
„JE to problém, maličká,“ v hlase nemal hnev, ale vzrušenie, keď si o ňu obtrel už tvrdého vtáka. „Mám ťa tu ako hračku, aby som si s tebou mohol robiť čo chcem a kedy chcem. Nie, aby si mi ty do toho rozprávala.“
Počítal s tým, že ju také vyjadrenie pobúri a začne sa drzo brániť. Bol pripravený si ju za to vziať hneď na mieste. Lenže ona odvetila:
„V poriadku,“ a prestala sa usmievať. „Ideme teda hore?“
Prebehol ju pohľadom, potom sa v poznaní vyrovnal a nadvihol bradu:
„Toto je pokus o výchovu?“
„Neviem, čo tým myslíš. Bude, ako povieš.“
„Ak splním, čo chceš, budeš na mňa milá. Ak nesplním, stále si môžem vziať, čo chcem, ale nasilu. A ty vieš, že by som ťa veľmi chcel dobrovoľne.“
Snažila sa potlačiť víťazoslávny úsmev, ale neúspešne:
„Takže ideme večerať?“
Oči jej žiarili.
V jeho úsmeve sa miešala radosť, prehra, pomstychtivosť aj nadšenie:
„Naozaj si na také malé dievča príliš odvážna. Ale dobre, maj si, čo chceš.“
Vykrútila sa mu z objatia, neochotne ju pustil:
„Ale nepočítaj s tým, že ťa potom budem šetriť,“ doplnil už jej chrbtu a vykročil za ňou.
Vošli do raňajkovej sály. Tie isté stoly aj ľudia.
„…aj večere sú spoločné?“ opýtala sa prekvapene.
Mark jej odtiahol stoličku a keď si sadla, prisunul späť. Kým si sám sadol, Martin odpovedal:
„Áno. Ale tie vy dvaja akosi nikdy nestíhate,“ uškrnul sa.
Mark, sadajúc si, odvetil:
„Mávam v tej dobe hlad po niečom inom.“
Lili zahanbene sklopila pohľad a Mark sa zasmial:
„Lili, ako sa môžeš stále takto hanbiť?“
„O niektorých veciach sa nahlas nerozpráva.“
„A to máš odkiaľ?“ neodpustil si Mark posmešný tón.
„Slušná výchova dámy!“ trvala na svojom.
Obaja muži sa na ňu zahľadeli. Keď sklonila hlavu, pochopili, že viac nepovie a jesť začali v tichosti. Markovi to vydržalo len chvíľu, kým sa k Lili naklonil a do ucha jej zašepkal:
„Z mojej slušne vychovanej dámy za chvíľku aj tak vyšukám ďalšie hlasné vzdychy.“
A pokojne sa vyrovnal.
„Ja ešte jem,“ odsekla a snažila sa utajiť vzrušenie.
„Ja si počkám. “
Martin len s úsmevom pokrútil hlavou:
„Vy dvaja ste ako pes a mačka.“
Večera skončila, všetci sa postavili.
Mark obišiel Lilinu stoličku a ako vždy sa prvý vybral na odchod, tentokrát pomedzi stoly. Vstala a pomaly šla za ním. Síce netušila, prečo ide týmto smerom, ale vedela, čo sa bude ďalej diať. A hnevala sa sama na seba, že sa teší. Z myšlienok ju vytrhlo prechádzanie okolo známych dám. Kútikom oka zahliadla Elenu, ako k nej naťahuje ruky. Ešte sa stihla otočiť, kým do nej Elena strčila. Lili sila nárazu prekvapila a spadla. Mark sa na zvuk otočil hneď a keď ju zbadal na zemi, preľakol sa:
„Lili!“
Martin jej už pomáhal vstať, Mark sa k nej rozbehol:
„Si v poriadku?“
Hlas mal vystrašený.
„Iste. Nič sa nedeje,“ odpovedala už na nohách. „Zakopla som.“
Opatrne si trela udreté rameno.
Mark v tej chvíli zastal a výraz jeho tváre sa zmenil.
„…dievča…“ začula za sebou Martinovo ľútostivé zašepkanie.
Markov pohľad stvrdol, stisol pery a ruky zovrel do pästí.
„Nič – sa – nedeje?“ odsekával slová.
Hnev v jeho očiach ju zaskočil tak, že ustúpila o krok.
„Si môj majetok!“ vrčal.
V kútiku duše trochu vedel, že kričí na nesprávnu osobu, ale vyvrcholil v ňom hnev. Bol si absolútne istý, že ju zhodila Elena. A Lili namiesto toho, aby chránila sama seba a povedala mu to, uprednostnila niekoho, kto si to ani najmenej nezaslúži.
„Môj majetok môžem poškodzovať zásadne len ja!“ kričal ešte hlasnejšie, zdôrazňoval každé slovo. „Ak ti niekto ublíži, potrestám ho. Ak si necháš ubližovať, potrestám teba!“
Dívala sa na neho vystrašená aj prekvapená a nedokázala povedať ani slovo. Obrátil sa k ženám, stojacim blízko nej:
„Ktorá to bola?“
Všetky mlčali.
„Tak ktorá?!“ jeho hlas preťal celú sálu.
„…Sára,“ zaznel odniekiaľ šepot.
Lili sa prudko nadýchla a otvorila ústa.
Mark sa na Sáru pozrel. Vydesené dievča nevydalo ani hlásku, len sa roztriaslo. Chvíľu akoby váhal a potom povedal:
„Na dva týždne na samotku. O chlebe a o vode.“
„Mark,“ ozvala sa Lili.
„Ticho!“ okríkol ju hrubo.
Ešte chvíľu sa díval na už plačúcu Sáru, potom sa otočil a rázne odišiel.
Lili hodila pohľad na Elenu, ktorá jej prstami naznačila vodorovnú čiaru pod krkom, a zaváhala.
Martin za Liliným chrbtom jej zašepkal:
„Choď za ním.“
Lili venovala ešte jeden pohľad Sáre a pobehla. Mark šiel tak zúrivo a rýchlo, že mala problém mu stíhať. Dvere do izby rozkopol a postavil sa k svojmu stolu, chrbtom k dverám.