Lucas – 8.kapitola

Ráno sa Lucii nedarilo nájsť parkovacie miesto. V malých uličkách v okolí biznis centra, kde mali kancelárie, to bývalo vždy zložité. Na vyhradených miestach podzemného parkoviska nikdy nestála – boli tam kamery a hlavne tam parkovali všetci jej kolegovia. Neexistovala šanca, že by ju tam skôr či neskôr niekto nevidel. A tak prišla do kancelárie až po Lucasovi. Vyzliekla si sako, prehodila cez operadlo stoličky. Zvykla v taký čas pozdraviť, ale teraz sa nevedela rozhodnúť, či má vykať, alebo tykať. Tak to radšej vynechala a do dverí zakričala len:
„Kávu?“
„Áno, prosím,“ zaznela odpoveď, tak prešla hneď do kuchynky. Cestou späť nechala jednu šálku na svojom stole a druhú odniesla jemu. Nereagoval na ňu ani pohľadom. Len sústredene študoval monitor. V podstate jej to vyhovovalo. Asi. Tak sa vrátila k sebe a zapla počítač.

Za nie dlho sa jej zjavil vo dverách:
„Idem dole na kávu. Keby niekto niečo, zavolaj mi.“
Ani nečakal na jej „OK“ a odišiel.
Nebolo ho hodinu, možno dve. Nesledovala to, snažila sa sústrediť na prácu. Takže keď okolo nej prešiel, venovala mu len rýchly pohľad. Prešiel k sebe a zavolal na ňu:
„Vezmi si veci, ideš so mnou.“
Občas sa stávalo, že ju bral na jednania mimo kancelárie, takže ju žiadosť neprekvapila a rovno sa postavila.

„Kam?“ opýtala sa.
Vzala sako a keď neprichádzala odpoveď, naklonila sa do jeho dverí. Práve si prikladal mobil k uchu, tak sa vrátila k stolu a začala hádzať veci do kabelky. Lucas sa postavil k nej a hovoriac niečo druhej strane linky jej mávol, nech ide za ním. Zdal sa jej zvláštny, ako keby skrýval hnev. Ale neriešila to, vzala ešte zápisník, pero a dobehla ho na chodbe. Privolal výťah a telefón si prekladal striedavo od jedného ucha k druhému podľa toho, ktorú ruku sa práve snažil dostať do saka.

Výťah, garáž, auto. Ako vždy jej otvoril dvere a zavrel, keď nastúpila. Obišiel auto, sadol si aj on a zapol si pás. Naštartoval, vyšli z garáže. Keď ani vtedy neukončil hovor a ona si uvedomila, že niekto na druhej strane mu číta zmluvu, ku ktorej Lucas diktuje korekcie, došlo jej, že tento hovor bude na dlho. A áno, je naštvaný. Hlas položil o pár tónov nižšie, používal strohé, jasné vety a na rozdiel od jeho prirodzenej povahy, kamenná tvár a žiadna vtipná vsuvka. Ako vždy, keď má tlak tristo, ale zachováva dôstojnosť. Čo už. Pohodlne sa vtlačila do sedadla, oprela hlavu a bezmyšlienkovite začala sledovať za oknami sa mihotajúcu doobedňajšiu Bratislavu.

Pod hradom začal pribrzďovať. Bohatá štvrť. Nejaké rodinné vily, sem-tam ambasáda a tiež sídla firiem. Nie raz tu v okolí boli na jednaní. K jednému z domov odbočil a vošiel do garáže. Obaja vystúpili, on otvoril dvere vedúce hore do obytných častí. A stále telefonoval. Domyslela si, že idú k niektorému z jeho priateľov, inak by už položil. Veľmi si potrpel na bontón a vhodnosť správania. Vyšla za ním hore po schodoch a ocitli sa vo veľkej, priestrannej miestnosti. Ostala stáť a sledovala umenie peňazí a interiérových dizajnérov. Tmavá podlaha, evidentne drevená, nie laminát. Tmavo červená kožená sedačka, na firemné priestory až príliš veľká. Plazma na polovicu steny. Krb.
´Krb a telka v uvítacích firemných priestoroch? Zvláštne.´
Lucasov hlas sa jej za chrbtom strácal do ticha, začula nejaké pípanie. Na stenách fotky a diplomy. Na tejto je Lucas… Lucasov diplom z výšky… Lucas, snáď o desať rokov mladší, spolu s postarším párom… Ticho, ktoré odrazu nastalo, ju omráčilo. Pomaly sa otočila. Lucas stál na druhej strane miestnosti, opretý o, ako zistila, kuchynský pult. Už nemal nezaujatý a pracovne sústredený výraz. Jeho pohľad bol tvrdý a bezcitný.
„Sme u teba doma,“ hlesla.

Bez odpovede pomaly vzal z pultu akýsi zošit a urobil pár krokov k nej.
„Máš rada Elán?“
Hodil zošit na zem pred ňu, ten s buchotom pristál. „Vodka a pomsta najlepšie chutí studená.“
Bez pohnutia sklonila pohľad na zošit. Dva roky starý výtlačok Podnikateľa. Z titulnej stránky sa na ňu usmievala jej vlastná tvár s veľkým nápisom „Mladá milionárka. Podnikateľka roka, tretíkrát po sebe!“
Zadržala dych.
„Vysvetlím ti to,“ navrhla ticho.
„Netreba!“ odsekol.
„…čo chceš urobiť?“ zmohla sa po chvíli na otázku, temer šepkala.
„Znásilním ťa.“
Znelo to ako oznam, nie vyhrážka.

Pozrela na neho skôr neisto, než vystrašene.
„Lucas,“ odmlčala sa. „To je u nás trestný čin,“ dokončila.
Bez slova jej vzal z ramena kabelku, otočil sa a prešiel okolo pultu do kuchynskej časti. Tašku vložil do nejakej skrinky, zamkol a kľúč si strčil do vrecka.
„Len ak mi to dokážu,“ odvetil a usmial sa. Sebavedome a škodoradostne. Vybral dva poháre a položil ich:
„Drink?“
´On to snáď myslí vážne.´
Dostavil sa strach a mlčala.
Lucas z inej skrinky vytiahol fľašu a nalial do oboch pohárov.
„Dúfam, že piješ whisky.“

Stále bola ticho, tak sa na ňu pozrel. Nemohol nezachytiť, že jej pohľad ubieha smerom, odkiaľ prišli.
„Na to môžeš pokojne zabudnúť,“ povedal. Keď mu venovala pohľad, zatvoril fľašu a pokračoval: „Je zapnutý bezpečnostný systém. Bez zadania kódu nie je možné otvoriť žiadne vonkajšie dvere, ani okno. Ak sa o to pokúsiš, spustí sa hlasný alarm.“
Vzal oba poháre, obišiel pult a postavil sa k nej.
„Iba v dome, samozrejme. Žiadna polícia.“
Podal jej jeden pohár a drzo hľadel do očí.
´Panebože, on to myslí vážne!´ došlo jej. Pomaly si pohár vzala. On ten svoj jemne nadvihol smerom k nej:
„Na sladkú pomstu,“ predniesol.

Rozbúchalo sa jej srdce a ticho si odpila. Myšlienky v hlave sa jej rozbehli opreteky. Napravo od kuchynskej linky sa priestor zužuje akoby do chodby, na stene malá biela škatuľka. Alarm. Ten zrejme pred chvíľou počula pípať. Takže to bude hlavný vchod. Iste zamknutý. Pred ňou schody do garáže. Zabezpečuje alarm aj tú? Skôr áno. A to by aj tak musela prejsť priamo cez Lucasa. Naľavo ďalšie schody vedúce hore. Zrejme spálňa a podobne. Čo urobí, ak sa tam dostane? Môže sa tak akurát niekde zavrieť. Dvere proti nemu neudrží. Má v nich kľúče? Aspoň v kúpeľni? Nájde nejakú? A čo potom? Ak tam aj je okno a neklamal, neotvorí ho. Keby aj áno, reálne sú to už nejaké tri, štyri metre nad zemou. Kým čokoľvek stihne, on obehne dom. A do toho super sexi, ale super vysoké opätky jej topánok. Nevyzerá to bohvieako…

Nevedela odhadnúť, ako dlho je ticho, ale on mlčal tiež. Prebehla ho pohľadom. Stále rovnako stál. Na tvári umelo pokojný výraz, ale telo mal akoby napnuté. A pohár v ľavej ruke. Je pravák… Došlo jej, že je myšlienkami práve tam, kde ona:
„Čakáš, kedy sa rozbehnem,“ skonštatovala.
„Popravde,“ samoľúbo sa uškrnul, „ešte som váhal, či to zahráš na ležérnosť a akoby na pohodlie sa pokojne vyzuješ, alebo riskneš beh v opätkoch. Ale áno, čakám to každú chvíľu. Ak sa rozbehneš, čo podľa mňa už teraz nie, nedostaneš sa ďalej ako na dva kroky odo mňa.“
Nahnevane na chvíľku zaťala zuby a vyštekla:
„Bavíš sa?!“
„Ohromne,“ prikývol. „Neskutočne si ma nahnevala a ponížila. Som rozhodnutý vrátiť ti tieto pocity aj s úrokmi. Takže áno, sledovať, ako ti pomaly dochádza, že si absolútne bez šancí, v mojej moci a že všetko bude predsa len tak, ako chcem ja, čo sa ti evidentne vôbec nepáči, mi robí veľmi dobre.“
Jej strach sa definitívne zmenil na zlosť:
„Fajn, tak si to uži!“
S buchotom položila pohár na skrinku pri stene. Roztiahla obe ruky, dlaňami hore.
„Nech sa páči! Hneď tu?!“

Váhavo sa usmial a tiež položil pohár.
„Predpokladáš,“ začal pomaly, „že som chcel boj a ak sa sama odovzdáš, stratím záujem?“
Venovala mu vzdorovitý pohľad, ale mlčala.
„Mýliš sa,“ pokračoval, „ja násilie v podstate nemám v povahe. Dnešok je jednoducho len odplata. Aké požičiaš, také vráť. Hnev, bezmocnosť, poníženie. Pocit, že ťa niekto oklamal, že sa s tebou len hrá a dobre sa na tebe baví. Pocit, že si v situácii, nad ktorou nemáš kontrolu, nemôžeš ju ovplyvniť a akokoľvek sa ti nepáči, musíš ju len vydržať a zniesť, že o tebe rozhoduje niekto iný, podľa vlastnej ľubovôle a bez ohľadu na teba.“
„Ja s tebou túto hru jednoducho hrať nebudem!“ cedila cez zuby, odhodlane mu hľadiac do očí. „Nemám šancu zabrániť ti urobiť, čo si sa rozhodol, tak nech to máme rýchlo za sebou. Odbav si, čo potrebuješ a poďme domov!“
Chvíľku študoval jej tvár.
„Fajn,“ prikývol.
Chytil ju za zápästie a viedol k schodom. Cestou hore mala chuť demonštratívne dupať, ale rozhodla sa zachovať dekórum.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close