Lucia sedela v kresle otočenom presne oproti  hodinám na stene. V záklone, s hlavou položenou  o opierku uprene  sledovala sekundovú ručičku zvažujúc, či by ju silou vôle dokázala zastaviť. Lebo ak, tak teraz. Ručička sa aj tak opäť pohla a prezradila, že do štvrtej už ostáva len minúta.
Lucasove dvere boli zatvorené. Zamyslela sa, či má vyššiu prioritu zákaz otvárania tých dverí, alebo sľub príchodu na štvrtú.  Rozhodla sa, že ak bude mať chuť ju potrestať, aj tak bude jedno, čo vyhlási za dôvod.

Tridsať sekúnd… Pätnásť… Vstala. Opravila si sukňu, podišla k dverám. Zhlboka sa nadýchla a otvorila.
Telefonoval, stojac chrbtom k dverám. Na zvuk otvorenia sa prudko otočil s evidentne prekvapeným výrazom. Keď ju zbadal, prebehol pohľadom na hodinky. Späť k nej, mávol, nech vojde.
„Povedal som všetko,“ zdôraznil do telefónu, kým za ňou zatváral dvere.
„Uhm. Ako dlho?“ pokračoval nerušene v hovore. Odsunul hosťovskú stoličku spred svojho stola do stredu miestnosti a gestom Luciu vyzval, nech si sadne. Nedíval sa na ňu, kým tak urobila, len prešiel k sedačke a vzal z nej zjavne pripravenú kravatu. Jednu z dvoch. V duchu sa pousmiala nad výberom, aj sama uznala, že na tmavohnedej koži operadla sa červené kusy hodvábu ozaj vynímali.  Ostal stáť, kravatu si začal premieľať v prstoch a sústredene počúval niekoho na druhom konci linky.

Lucii stúpal tlak ešte rýchlejšie, ako pred dverami.
„Zavolaj mi hneď, ako to budeš mať. Vďaka,“  ukončil konečne hovor a mobil položil na stôl.
Stále jej žiaden pohľad nevenoval. Obišiel stoličku, vzal jej ruky a zviazal ako včera. Možno trochu jemnejšie, ale pevnosti nebolo čo uprieť.  Postavil sa pred stôl, zadkom oprel o hranu. Nohy si preložil v členkoch , ruky strčil do vreciek nohavíc.
„Tak môžeme začať.“
Široko sa usmial, neskrývajúc drzosť  a vyzývavosť svojho pohľadu.
„Uhm,“ snažila sa znieť pokojne.
„Aké máte ukončené vzdelanie?“ opätoval jej pokojný tón.
„Gympel. Máte to aj v životopise,“ odpovedala až príliš ležérne.
Odrazil sa zadkom od stola, urobil k nej jeden krok, natiahol ruku k vrchnému gombíku jej blúzky, ktorý rýchlym pohybom hneď aj rozopol a oprel sa naspäť:
„Odpovedajte celou vetou a slušne. Dobre?“
Usmial sa. S pevne zovretými perami jemne prikývla, takže pokračoval:
„Dobré dievča.  Aké máte ukončené vzdelanie?“

Pokúsila sa hlbokým nádychom znížiť tlak, ktorý jej po tejto pochvale od zlosti prudko stúpol, ale odpovedala:
„Gymnázium Ladislava Sáru v Bratislave.“
„Máte ukončený nejaký kurz? Ekonomika, účtovníctvo, neviem čo?“
„Nie,“ pokrútila hlavou.
„Hm. Odkiaľ viete robiť také tabuľky?“
„Ani neviem. Presne,“ mykla plecom, dívajúc sa do koberca. Odrazil sa od stola, krok k nej, rozopol ďalší gombík.
„Skúste to ešte raz,“ vyzval ju už opretý o stôl.
„Aasi internet. Nie je to také ťažké.“
„Aha, internet? Ja som to študoval štyri roky, pred nejakými desiatimi a nebol som schopný si na postup spomenúť. A vám na to stačil internet?“
Rozhodla sa ignorovať jeho pochybovačný tón a len súhlasne kývla hlavou. Krok k nej, gombík.
„Celou vetou a slušne,“ povedal dôrazne.
„Pardon. Tak áno, stačil mi na to internet.“
„Ok… Neverím.“ Odrazenie, krok, gombík. Rozopnutie tohto už dovolilo zahliadnuť jej podprsenku – čierny satén, bez čipky. Prebehlo mu mysľou, či také nosí bežne, alebo len dnes kvôli nemu. Tušila, že ju bude vyzliekať?

Vrátil sa k nej duchom aj pohľadom:
„Zmeňme tému. Na akom aute to jazdíte?“
Usmial sa ešte širšie. Ona sa naopak zamračila – toto mu stačilo?
„Ehm, je hnedé,“  dostala zo seba po chvíli.
Prekvapením nadvihol obočie a neveriacky na ňu pár sekúnd civel. Na reakciu sa zmohol až po chvíli:
„Srandujete, však?“ znel dôrazne.
„Aani nie. Nejaký bavorák. Asi.“
Tentokrát sa k nej priblížil veľmi pomaly a rozvážne. Práve tak isto rozopol aj gombík a kým odhŕňal látku tak, aby bolo vidieť čo najviac jej pokožky, ona pokračovala:
„Som žena, nevyznám sa v autách. Naozaj.“
Prešiel špičkou ukazováka po okraji jej podprsenky, počkal, kým ona zalapá po dychu a pozrel sa jej do očí:
„Vy si NAOZAJ myslíte, že vám toto zožeriem?“
„Lucas, prosím vás, …“
„Kašlite na to!“ skočil jej do reči. „Vy dnes na milosť veľkú šancu nemáte.“

Ťažko prehltla. Pokúsila si v duchu opakovať, tak ako včera, že sa nemá čoho báť. Strašenie mu ide, ale určite by jej nič vážne neurobil. Zhlboka sa nadýchla a skúsila to znova:
„To auto nie je moje. Je požičané a hnedé a neviem, asi bavorák. A má štyri kolesá. Proste neviem!“
Chvíľu sa na ňu díval, potom si založil ruky na prsia. Vedel, že klame. Proste to vedel. Ale robila to celkom slušne. Chvíľu rozmýšľal a keď sa pohol, zazvonil telefón. Zdvihol ho takmer okamžite:
„Áno? …Super.“ A položil.
„Nechám vás chvíľku samú.“
Dotkol sa hánkami jej tváre, keď prechádzal okolo.
„Nikam mi nechoďte,“ uškrnul sa a skôr, ako ona podráždene odfrkla, už za sebou zatváral dvere.
Prvých päť, desať minút čakania sa jej zdalo byť v poriadku. Ale každou ďalšou chvíľkou  v nej silneli nepríjemné pocity. Čo také tam má, že je ochotný odísť od nej, v tomto stave? Chytalo ju veľmi zlé tušenie, že to s ňou bude mat niečo spoločné.