Lucas – 5.kapitola

Na druhý deň došiel do práce až okolo desiatej. Vyzeral, akoby celú noc oslavoval. Lucii to vyvolalo na tvári úsmev. Ani nevošiel k sebe, ešte v saku sa oprel o jej zárubňu a sledoval ju. Keď si to po chvíľke uvedomila, otočila sa na neho.
“Kávu?” opýtala sa a ešte pred odpoveďou vstala.
“Ďakujem, neskôr. Chcem od vás niečo iné.”

Sadla si späť, preložila nohu cez nohu a ako vždy si vychutnala jeho radobynenápadný pohľad na svoje nohy.
“Počúvam vás,” vyzvala ho s úsmevom, keď jej pozrel aj do očí.
“Niečo od vás chcem. Niečo, čo keď poviem, vaša prvá reakcia bude ´nie´. Ale ja by som chcel, aby ste sa aspoň zamysleli.”
Usmiala sa:
“Mám niečo urobiť, alebo povedať?”
“Hmmm, v podstate povedať, ale budem to chcieť nejakou činnosťou.”
“Tak skúste.”
Stále sa usmievala.
“E-e. Najprv musím zvýšiť šance na ´áno´.”
“Ok.”

Pohodlnejšie sa vtlačila do stoličky. Uhladila si sukňu a zložila na ňu dlane. Chvíľu ju premýšľajúc sledoval a potom začal:
“Vieme, že dnes o štvrtej vás budem…,” zaváhal. Správne slovo našiel v tej istej chvíli, ako ona: “Vypočúvať,” povedal nakoniec presne, keď ona “Mučiť.”
S úsmevom na chvíľu sklopil zrak.
“Lucka, budem na vás len taký zlý, ako vy budete tvrdohlavá. “
“Iste,” súhlasila sarkasticky.
“Ok, zrejme sa zhodneme na tom, že existuje istá šanca, že by sa dnes mohlo schyľovať k niečomu, čo sa vám nebude páčiť.”
Nemohla neprikývnuť.
“Prípadne vám bude veľmi nepríjemné, možný je hádam aj strach.”
Doteraz sa nebála, ale jeho pokus o psychický teror sa ukázal ako veľmi úspešný. Kým stihla čokoľvek povedať, pokračoval:
“Možno by nebolo zlé mať v zálohe ručnú brzdu.”
Stíchol a sledoval jej reakciu. Pochopila, ale nechala ho pokračovať. “Vyberte si slovo. Nejaké, akokoľvek nezmyselné. Také, ktoré v bežnej reči nepoužívate.”
“Chápem. Klasická stopka. Tak napríklad ´Air Force One´.”
“Ok. Urobte, čo od vás teraz budem chcieť a ja vám sľúbim, že dnes môžete Air Force One raz použiť. Ak to poviete, prestanem robiť to, čo som v tej chvíli začal, alebo sa vyhrážal, že začnem. A už to dnes viac neskúsim.”
Zamyslela sa a spýtala:
“Na čo všetko to môžem použiť?”

Už začal chápať, že toto žieňa hlavu aj používa, takže nemusel dlho tápať, čo tou otázkou myslí.
“Jednu konkrétnu činnosť. Nemôžete zrušiť  skupinu činností ako viazanie, či kladenie otázok. Len jedno konkrétne viazanie, či konkrétnu otázku.”
Natiahla sa za svojou šálkou kávy.
´Čo také chce, že je ochotný vymeniť to za stopku? Ak mu to nedám, opýta sa po štvrtej. Podľa toho, čo som mu párkrát videla v počítači, pozná vcelku úspešné presviedčacie metódy. A on to tiež vie. Čiže potrebuje niečo, na čo nevie položiť presnú otázku. Ale okrajovo okolo nej aj tak pôjde. Môžem teraz získať stopku za odpoveď, o ktorej si nie som istá, že zo mňa aj tak nedostane…´
Odpila si  a skúmala jeho tvár. Mlčal a čakal. Postavila sa a vystrela k nemu ruku:
“Platí.”
Usmial sa a podal jej svoju. Dlaň jej stlačil len jemne, akoby sa bál, že jej ju poláme. Podržal si ju v ruke a pritiahol k perám. Sklonil sa k nej a jemne pritlačil pery na malé prsty. Neodtrhol pri tom pohľad z jej tváre. Nadvihol pery o milimeter a nahlas prikázal:
“Ukážte mi doklady od auta, na ktorom jazdíte.”
“Fuck!” vykríkla a vytrhla si ruku.

Víťazoslávne sa usmial, vystrel a čakal. Ona buchla šálkou o stôl, zatla päste a odvrátila sa od neho k stene.
“Bastard,” precedila cez zuby už tichšie.
´Ak mu dám doklady, výhovorka o požičanom aute je v ťahu. Zistí nie len, komu auto patrí a teda si už len do googla hodí názov spoločnosti a je pri mne, ale aj to, že môj už teraz nie práve priemerný bavorák  má pod kapotou všetko, len nie bežný priemer… Na toto sa nemá ako opýtať. Stále sa viem vyhnúť mučeniu odpovedaním na presné otázky a toto zistiť nemusí. Stále prehrávam a zistí viac, ako kedy mal, ale nemusí zistiť všetko. Stále mám šancu…´
Pomaly sa k nemu otočila. So spokojným, samoľúbim úsmevom pozorne sledoval jej vnútorný boj. V očiach mala úžasnú zmes – hnev, sklamanie, odhodlanie, strach i odvahu zároveň. Lákavá kombinácia na boj zblízka.  Nadýchla sa:
“Air Force One.”

Prekvapene vyvalil oči. Toto naozaj nečakal.
´Ten techničák chcem! Toto nemôže! …čo by nemohla. Povedal som dnes, nie po štvrtej… nemôžem jej to neuznať…  Môžem si ho vziať na silu… Blbosť. Nie som grobian. …Mrcha malá… Ona si naozaj myslí, že sa jej o štvrtej neopýtam, či je to auto jej a aký je to typ? …alebo, ak je ozaj taká bystrá, ako mám podozrenie, že je, tak čo v tom techničáku má?!´
Otvoril ústa, ale potom zaváhal. Prešiel si špičkou jazyka po horných zuboch a potom kusol do pery. Prikývol:
“Aj to je odpoveď.”
Aj ona prikývla a odovzdane mykla ramenom. Pristúpil k nej o krok bližšie. Strhla sa, ale neustúpila.
“Ani netušíte,” zašepkal, “ako veľmi sa na poobedie teším.”
Jeho úsmev neveštil nič dobré. Sklopila pohľad a on sa zvrtol k svojim dverám.
“Dám si tú kávu,” pripomenul cestou k svojmu kreslu.

Keď sa so šálkou vrátila, sedel u seba a sústredene ťukal do klávesnice. Položila tácku a keď jej nevenoval pozornosť, mlčky sa vrátila k sebe. Zdalo sa, že nemá záujem o spoločnosť, tak sa ponorila do účtovania jeho nákladov. Po chvíli začula, ako si k sebe zatvára dvere, čo sa jej veľmi nepáčilo. Nemával tajomstvá, robil to len zriedkavo. Väčšinou predpokladateľne – jeho kancelária bola zvukovo izolovaná. Po zatvorení dvier tam mohol aj strieľať z dela a nikto by si to nevšimol. Plus, keď mal dvere zatvorené, tak ich naozaj nikto nesmel otvoriť. Dokonca ani ona. Bez ohľadu na to, ako veľmi komu horelo, proste musel počkať, kým si Lucas dvere sám neotvorí.

Nie dlho potom sa v jej dverách objavila asistentka z personálneho. Postavila sa tesne k nej a zašepkala:
“Máš prúser?”
Lucia zaváhala:
“Hm, neviem o tom… Prečo?”
“Tvoj šéf si vypýtal tvoj životopis.”
S povzdychnutím si oprela hlavu do dlaní:
“Čo ešte?”
“No, zisťoval, či máš u nás pridelené parkovacie miesto.”
“Kurnik.”
“Ale veď nemáš. Nemáš predsa ani auto,” nechápavo krútila hlavou.
“Neviem, čo mu to napadlo,” klamala Lucia. “Ale má zatvorené dvere. Mám mu zavolať?”
“Ja neviem, to nehovoril…”

V tej chvíli sa dvere otvorili a bez toho, aby nimi Lucas prešiel bolo počuť, ako sa vracia k stolu a sadá si.
“Lucia?” zakričal.
“Hm, áno, šéfe?”
“Za chvíľu mi niekto niečo prinesie, nech vojde rovno ku mne.”
Lucia pozrela na kolegyňu a uškrnula sa:
“Asistentka z personálneho tu už je.”
Odsunutie stoličky, kroky. Zastal vo dverách, oprel sa o zárubňu, prebehol pohľadom po tvárach oboch žien. Ustálil sa v Luciiných očiach:
“Predpokladám, že ste si stihli už aj poklábosiť.”

Nedokázala skryť úsmev, tak len sklonila hlavu. On tiež ťažko skrýval pobavenie, napriek tomu sa vážne otočil k personalistke:
“Vy ste pravdepodobne zabudli, že máte papiere doniesť priamo mne a nerozširovať sa o tom, čo to je.”
Dievča vystresovane zakoktalo:
“Ja, som… to…”
Po pár sekundách Lucia dvihla pohľad na Lucasa. Bez mihnutia oka stál, díval sa na personalistku pevným pohľadom a nechával ju dusiť sa vo vlastnej šťave. Zjavne si to užíval.
“Prepáčte… ospravedlňujem sa…”
Dievča už nevedelo, ako z toho von. Lucia si uvedomila, že on evidentne nemá v pláne ju tak skoro omilostiť. Zlomok sekundy, nápad a vyletelo z nej:
“Ona mi nepovedala, čo má v rukách.”
Lucas jej venoval dlhý neveriaci pohľad, ďalší späť dievčaťu.
“To je pravda, ja som jej nepovedala, čo mám v rukách, naozaj!”
Vzal jej doklady z rúk a mávol, aby odišla. Stihla to v očakávane rekordnom čase.

Naklonil sa k Lucii. Chvíľu premýšľal a potom pomaly tlmene predniesol:
“Lucia, v živote by som si nedovolil položiť ruku na kolegyňu. A už vôbec nie na vás. Ale vy ste ako prvá porušila základné body pracovnej etikety, nemohli ste čakať, že vám to prejde bez odozvy. Takže vás teraz prvý a poslednýkrát varujem: Ak od vás budem počuť ešte jedno klamstvo, prinútim vás vyzliecť si ten váš rajcovný zadok a vlastným opaskom vám naň nasekám desať rán! Takže by som vám odporúčal prehodnotiť váš bojový plán pre dnešok. Za každú jednu lož desať rán. Ak nezmeníte svoje postupy, na konci naozaj nebudete vedieť, či chcete, aby som vás zrezal na raz, alebo chcete radšej dva týždne začínať pracovný deň menším výpraskom.”
Zadržala dych. Krv sa jej nahrnula do tváre, zo všetkých síl sa snažila nevyzerať tak vystrašene, ako sa teraz cítila. Venoval jej ešte jeden varovný pohľad a odišiel k sebe.

Až do obeda bol pokoj. Vtedy vstal od počítača a ukladajúc na jej stôl obal s papiermi požiadal:
“Toto potrebujem do konca týždňa. A zarezervujte mi stôl v Le Monde na druhú pre dvoch.”
Odišiel, takže mohla v pokoji začať plniť úlohy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close