“Prosím vás,” preskočil jej hlas. “Chcela som vám len pomôcť. Netrestajte ma za to.”
“Lucka,” hlas mu neporovnateľne zmäkol.
“Ja vás nechcem trestať! Zachránili ste mi krk a ja vám za to dlhujem poďakovanie! A aj ho dostanete, také, aké vám patrí. Lenže práve teraz ničomu nerozumiem. Pripadám si ako úplný idiot a tento pocit nemám rád. Jednoducho mi to len vysvetlite a pôjdeme ďalej, hm?” Znel priateľsky, presvedčujúco.
“No, to asi nepôjdeme,” pokrútila hlavou.
“Prečo?”
“Nemôžete mi poďakovať tak, že sa nebudete pýtať?”
Prosebne na neho pozrela.
“No, to teda nemôžem.”
“Tvárme sa, akoby sa dnešok nestal. Prosím,” naliehala.
Pár sekúnd mlčal.
“Lucka, naozaj vám nechcem zle. Ani vám nijako ubližovať. Ale…,” hľadal slová. “Bolo by lepšie, keby ste spolupracovali. Ja od vás dostanem, čo chcem. Ale ak to bude nasilu, nebude to nič príjemné… Buďte rozumná.”
“Nemôžeme to nechať na inokedy? Je veľa hodín, naozaj sa ponáhľam.”

Zatváril sa sklamane. Pomaly, neochotne vstal. Sledovala ho bez pohnutia, až kým sa nepostavil tesne pred ňu. Stále jej hľadel do očí a začal si rozväzovať kravatu:
“Nemôžem sa zbaviť pocitu, že keď pochopím, čo sa tu deje, zistím, že sa na mne dlhodobo dobre bavíte.”
“Tak to nie je!” vykríkla.
“Tak ako to je?!”
Založil si ruky vbok a čakal. Sledoval, ako sa nadýchla a otvorila ústa. A potom ich zavrela a sklonila tvár k zemi. Stiahol si z krku už rozviazanú kravatu, obišiel jej stoličku a zastal jej za chrbtom. Chytil jej obe zápästia a zatiahol ich za operadlo. Váhala, čo sa deje, kým si neuvedomila, že jej vzadu ruky rýchlym pohybom zviazal.
“Čo robíte?!” vykríkla a inštinktívne sa odtiahla od operadla. Namiesto odpovede ju trhnutím  rúk dostal späť a už nehybné zápästia priviazal ešte o stoličku. Rozbúchalo sa jej srdce ešte šialenejšie ako doteraz. On dokončil svoje dielo, vystrel sa, obišiel ju späť a sadol si do svojho kresla. Venoval jej bezcitný, takmer nahnevaný pohľad:
“Tak. A máme času dosť. Skúste porozmýšľať, či mi predsa len nechcete niečo povedať.”

Prevŕtaval ju pohľadom a čakal. Nadýchla sa a bezradne behala pohľadom z neho na okolité veci a naspäť. Hodila pohľad aj na hodinky a zúfalo vzdychla. Pol šiestej.
“Kde máte o šiestej byť?” opýtal sa vecne.
“Mám dôležité stretnutie. V Dúbravke.”
“Tam nemáte šancu sa do pol hodiny dostať.”
“Ale mám,” namietala.
Škodoradostne sa usmial:
“Nemyslím.”
“Pustite ma,” vyzvala ho, sama si uvedomujúc komickosť svojho správania.
“Prečo?” opýtal sa tak vážne, ako keby túto požiadavku naozaj zvažoval. Neodpovedala.
“Čo tým získam?” pokračoval. “Odpovede?”

Prikývnuť nechcela a odmietnuť sa bála. Nebola si istá, kam asi smeruje situácia, kde jej jej šéf ZVIAZAL  ruky kravatou. On zasa tušil, že sa dostávajú do slepej uličky – zatiaľ ju vystrašil, ale nie zlomil. Uvedomoval si tiež  svoju  momentálne výnimočnú vyjednávaciu pozíciu a nechcel ju nevyužiť:
“Lucia, ak vás teraz pustím, sľúbite mi, že zajtra budeme pokračovať, kde dnes skončíme?”
“Áno,” okamžite súhlasila.
“Prídete sem, trebárs o štvrtej. Sadnete si, kde teraz a nebudete sa brániť zviazaniu rúk.”
Jej prudké zalapanie po dychu u neho vyvolalo samoľúbi úsmev. Počkal, kým so zaťatými zubami prikývla. Zaváhal, kam až ju teraz vie dostať:
“A budete odpovedať na otázky?”
Jej vystrašený pohľad sa v sekunde zmenil na odhodlaný. Pochopil, že zatlačil príliš. Ona chvíľu hľadala slová a potom povedala:
“Pokiaľ to bude vhodné, áno.”

Akokoľvek nemal chuť ustúpiť, vedel, že dnes už viac zo situácie nevytrieska. Takto mal isté aspoň to, že sa od zajtra nenechá vypísať na marodku, alebo niečo podobné.  Podišiel  teda k nej a uvoľnil jej ruky. Okamžite vyskočila na nohy, zvrtla sa tvárou k nemu a ustúpila krok späť. Napriek tomu, že to bolo vlastne nelogicky do stredu miestnosti a teda ďalej síce od neho, ale aj od dverí.
“Vidíme sa zajtra,” skonštatoval. Venovala mu škaredý pohľad a rýchlo vyšla von.
Zmizla tak rýchlo, ako to len šlo. Schmatla kabelku, sako si ani neobliekla, cigarety zabudla na stole a rozbehla sa k výťahu. Na chodbe ju ešte minul Peter:
“Lucka! Už idete?”
Bez odpovede sa usmiala a šla ďalej.
“Lucka, vy už máte priateľa?” nemal chuť ukončiť debatu.
“Nie,” odvetila silene usmiatym tónom.
“Dúfal som. Takže bohatých rodičov?”
Otázka ju prekvapila:
“To sa bohužiaľ tiež nepodarilo. Prečo?”
Zastala a stlačila gombík výťahu.
“Len rozmýšľam, ako ste prišli k autu.”
´Do prdele.´
Vrhla pohľad k dverám svojej kancelárie, či túto debatu mohol Lucas počuť. Samozrejme, že stál rovno vo dverách a široko sa na ňu uškŕňal. Vošla do výťahu a šťavnato zahrešila.