Lucas – 2.kapitola

Odvedľa sa ozývalo rýchle šťukanie klávesnice, listovanie papierov, sem-tam nejaké jej slová, či krátke vety. Takúto samomluvu si u nej nikdy nevšimol a vyvolala mu na tvári mimovoľný úsmev. Oprel sa v kresle a počúval jej šepkajúce “No, tak toto môžte viete komu hovoriť”, “Iste, jedine ak v Afrike” a občas pobavený smiech. Po nesúhlasnom “Čo?!” počul odsunutie stoličky a už stála v jeho dverách:
“Kto robil zadanie?”

Zdvihol k nej pohľad a sekundu jej študoval tvár.
“Klient.”
“To je predsa úplný nezmysel,” zhodnotila.
Došlo jej, že on neodpovie a tak sa vrátila k monitoru.
“To je ako do Košíc cez Prahu, takto to proste nemôže fičať,” dokončila rozhovor sama so sebou.

“Modrú kravatu vám už priniesli z čistiarne, máte ju na sedačke!” zakričala. Doškrabal ešte pár viet a zatvoril spis. Pomaly si zbieral  zo stola potrebné veci, ukladal v správnom poradí a nakoniec na jednu kôpku.
Prehodil si kravatu okolo krku a prešiel za ňou.
“Koľko mám času?” opýtala sa monitora.
Preklikávala jednotlivé listy dokumentu a na každom opravila dve-tri miesta. Nezareagoval dosť rýchlo, tak dodala:
“Potrebujem päť minút. Ešte päť minút a som.”
Prudko vybrala čistý papier a rukou niečo rýchlo písala.
“Máte sedem,” pokúšal sa znieť upokojujúco.
Ešte píšuc koniec vety pozrela na neho, ako sa pokúša uviazať kravatu:
“Rozviažte si ten uzlík a choďte si po sako. Už končím a zaviažem vám ju.”
A za zvuku tlačiarne zúrivo písala ďalej.

Zamyslel sa, či jej posledné vety vôbec bolo možné pochopiť, alebo či si ich význam skôr domyslel. Zámotok, ktorý sa mu podarilo vytvoriť z hodvábnej kravaty porazil až pri svojom saku. Strčil ruku do rukáva a tou hneď vzal svoje pripravené podklady. Druhú už zvládol obliecť  vracajúc sa k Lucii. Kým si opravoval golier saka, ona vytrhla papiere z tlačiarne, zopla ich dokopy a spinkovačku hodila na stôl. Do voľnej ruky vzala rukou písaný papier a otočila sa k nemu:
“Toto je zadanie, čo ste mi dali. Zdá sa, že vo vašej prezentácii je až na konci. Väčšina je tam tak, ako by ste to urobili vy. Ale. Zopár bodov by bolo lepšie riešiť inak, ako klient nastrelil. Nemáte čas čítať to. Takže idete na ostro.”
Priložila mu papiere do ruky, v ktorej už držal ostatné svoje.
“Na väčšinu potenciálnych otázok budete vedieť odpovedať hneď, ako sa trochu zamyslíte. Až na pár. Na tie je odpoveď niekde tu.”
Do prázdnej ruky mu podala samostatný papier s jej rukopisom:
“Tento NIE JE súčasťou prezentácie. Je to len pomôcka, ak by ste si nevedeli poradiť sám.”
Stála už tesne pri ňom, nadvihla golier jeho košele a chytila oba voľne spustené konce kravaty.
“To znamená napríklad, že prečo si myslíme, že ich odhady produkcie sú zľahka prikreslené, prečo je typ, ktorý si vybrali, pre nich veľmi nevhodný, prečo navrhujeme iný a ako sa nám podarilo znížiť nákladovosť o takmer štvrtinu… OK?” vynucovala si reakciu, keď sám neodpovedal.
“Hej.”
“Čo urobíte, keď vás zaskočí otázka?” kontrolovala jeho pozornosť a začala viazať uzol kravaty. Mlčal a zdalo sa, že sa práve preberá.
“Rukou písaný papier,” zopakovala hlasnejšie. “Ten nie je pre verejnosť. Je to len váš ťahák. Áno?”
“Dobre,” konečne prehovoril. “Toto je prezentácia, tu sú odpovede… Lucia, čo vy viete o fotovoltaických článkoch?”  Usmiala sa a dotiahla kravatu.

V tej chvíli otvoril dvere z chodby  vysmiaty manažér:
“Môžeme, Lucas? Aaa, Lucka, ako vždy posledná dokonalá úprava kravaty. Nechápem, prečo mi vás váš šéf nechce dať. Aj ja pijem kávu a mám kopec papierov na triedenie,” žmurkol na ňu.
“Ťahaj, Lucas, nech to nezmeškáme. Čaká nás biznis rokaaa…”
Posledné slovo vety si vyspieval cestou na chodbu. Jej šéf sa za ním tiež vybral. V ušiach mu ešte rezonoval  tón aj obsah jej posledných viet. Po dvoch krokoch sa zvrtol na päte a vrátil k nej.

Zastal oveľa bližšie, ako by podľa pracovnej etikety bolo vhod. Počkal, kým k nemu zdvihne pohľad a zašepkal:
“Vás si ešte podám.”
Otočil sa naspäť a prešiel kolegovým smerom pár krokov. Trochu pobehol,  voľnou rukou si ešte zapínajúc gombík saka. Zmizli za dverami zasadačky a Lucia si hlesla:
“Opak by ma prekvapil.”
Vrátila sa k sebe, postojačky vytočila známu klapku, nechala zazvoniť a položila. Našla na stole cigarety, prehodila si cez ramená sako a vyšla na chodbu. Pred výťahmi už stála pekná tmavovláska z rána, tiež s cigaretami v ruke:
“Ešte besneje? Inak, čo sa mu stalo, on je predsa strašný kliďas. Stres z dnešnej prezentácie?”
Otvorili sa dvere výťahu a ony vstúpili.
“Hej, dnes má toho veľa.”
“Kurnik, toho chlapa ti závidieť neprestane žiadna z firmy. Pekný, dobrý, pokojný a slobodný! Prečo s ním nespíš? Ja na tvojom mieste…”
Lucia sa oprela zátylkom o stenu výťahu a ten sa zavrel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close