Lucas – 17.kapitola ZÁVEREČNÁ

Cítil sa nepohodlne. Mal pocit, že úplne všetci, vrátane otravne úslužného vodiča taxíka, to vedia. Maličký plast bol ľahký a netlačil. Aj tak to bolo nepríjemné.

Adresa „Lucia Kováčová“ zjavne fungovala. Prebehli centrum, Karlovku, Líščie údolie. Taxikár zastavil až niekde, kde sa Lucas už dávno neorientoval. Vysoký kamenný plot. Keď vytiahol peňaženku, taxikár sa uškrnul:
„Vy ste tu prvýkrát, že?“
Lucas prikývol.
„Túto jazdu neplatíte vy. Dnes a zajtra sa cesty, ktoré začínajú, alebo končia na tejto adrese, neplatia.“
„Aha. Iste.“
Vytiahol nejakú menšiu bankovku:
„Tak teda za ochotu…“
Taxikár sa znova usmial:
„Dostanem dvojnásobok, ak slečna Kováčová bude veriť, že som si to od vás nevzal.“
„…ospravedlňujem sa.“
„To je úplne v poriadku, pane. Ak vám môžem poradiť, idete sem, ako je ten plot. Tam vľavo je brána, je tam zvonček. Otvorí vám chlap, ktorý bude vyzerať, že vás chce zabiť, tak sa nezľaknite.“
„…veľmi pekne ďakujem,“ pokúsil sa Lucas o úsmev a vystúpil.

Našiel bránu aj zvonček. Otvoril chlap o hlavu vyšší od neho, dvakrát tak široký.
„Zdravím, som Lucas Lamarc…“ začal.
„Ja viem. Stretli sme sa raz u Lucie, u vás.“
´Vlastne hej. Vtedy som si myslel, že on je ten frajer, čo jej kúpil auto…´
Kopa svalov Lucasovi podala ruku:
„Ahoj, som Andy.“
„…Lucas, teší ma.“
Andy mávol rukou na pozvanie dnu. Keď to Lucas urobil, zaznelo:
„Rozpažiť a nohy od seba…“
Lucasovi pri pohľade na prenosný detektor kovov hneď preletel hlavou kovový visiaci zámok na jeho plastovom väzení a začal zvažovať infarkt.
„Neviem prečo, ale nemám ťa skenovať na kov.“
Povedal Andy, kým mu rukami zľahka prechádzal po oblečení. Pri kontrole vnútornej strany stehien Lucas zadržal dych.

„Ok,“ povedal Andy, keď sa vyrovnal. „Takže: Nesmieš otvoriť vstupnú bránu. Ak to z akéhokoľvek dôvodu budeš potrebovať, nájdi mňa. Lucii nepodávaj žiadne jedlo, ani pitie. Môže len to, čo jej podám ja. Ani keď si si istý, že z toho pohára pred tým pila. Ak to nechala bez dozoru, už to nebude. Neodporúčam ti používať mobil. Ak to nebude akútny prípad, niekto z nás ti ho vezme a vráti až pri odchode. V pohode?“
„Iste,“ Lucas prikývol.
„Fajn. Čo ti nalejem?“
„Ehm, daj mi chvíľku, ešte neviem.“
„Ok, Lucka je pri bazéne.“
Andy sa otočil a už ho nebolo.

Lucas si uvoľnene vydýchol a vybral sa smerom, ktorým obor mávol. Obišiel tak dom, zbadal najprv obrovský bazén a potom pohodlne pôsobiace ratanové ostrovčeky kryté bielymi plachtami. V rozhorúčenom letnom poobedí vyzerali tie oázy lákavo. Všetky látky sa v jemnom vetre vlnili. Kým sám sebe dokončil otázku, odkiaľ sa tu berie vietor, zbadal veľké ventilátory opreté v diaľke po obvode plota. Nikde nikto, iba prípravy – na trávniku porozkladané prázdne stoly, na mramorovej terase domu gril a za ním sklenená chladnička, o ktorej si nebol istý, či iba stojí pred celou stenou domu, alebo tú stenu tvorí. Plná snáď všetkých druhov alkoholu, väčšinu z nich ani nepoznal.
´A to som si myslel, že ja zarábam dobre,´ zložil poklonu Luciiným peniazom a designerom.

„Luciaa!“
Začul neznámy ženský hlas, aj keď nikoho nevidel.
„Ešte dlho?“
Zdalo sa, že krik prichádza spoza domu.
„Natália, daj mi ešte desať minút.“
Tento hlas už bol Luciin a znel z jedného z ostrovčekov. „Potrebujem ešte dve strany, nech to už dokončím. Nalej si niečo.“
Lucas sa pohol za hlasom.
„A tebe?“ pokračoval cudzí hlas.
„Nie, ešte chvíľu ma nechaj.“
Našiel ju. Ležala na bruchu v kraťasoch a tielku, opretá o lakte.
´Ružovo-žltá? Pracovne nosieva striedmejšie farby.´

Pokopávala si bosými nohami, na jednom členku mala retiazku. A na nej, samozrejme, malý kovový kľúčik. Hneď mal pocit, že ho tá plastová zákernosť tlačí.
Lucia čítala nejaké papiere, občas niečo dopísala, či vyčiarkla. Nevšimla si ho.
„Na koľkú sú vlastne pozvánky?“ ozvalo sa zase dievča.
„Na 16:30,“ kričala odpoveď Lucia. „Iba Lucasova bola na 16.“
„A ten teda príde?“
„To naozaj neviem.“
Vyčiarkla dva riadky, keď jej zazvonil mobil.
„Zdravím vás… …ok,“ vybavila, položila telefón.
„Natalie?“ zakričala.
„Áno?“
„Došiel catering. Vieš zohnať Andyho? Alebo proste niektorého z chlapov.“
„Ja sa za nimi na strechu jebať nebudem.“

Lucia sa usmiala a preložila list papiera. Natiahla sa za pohárom so slamkou, odpila si.
Lucas podišiel bližšie, ale mlčal. Až keď Lucia položila pohár na zem vedľa seba, všimla si jeho topánky.
Pomaly cmukla pusou, sadla si a zadívala do jeho tváre. Mlčali obaja.
Na obrovskom lehátku sa posunula dozadu a potľapkala po ňom.
„Ľahni si na chrbát.“
Urobil to.
„Tuším toto si minule chcel, nie?“ povedala a obkročmo si na neho sadla rovno na miesto, ktoré ju zaujímalo. Len sa prudko nadýchol. Dosadla a keď pod jeho tenkými letnými nohavicami ucítila tvrdý plast, spokojne sa usmiala:
„Fajn, vitaj na party.“

Položil jej dlane na nahé stehná a jemne pohladil. Odstrčila mu ich:
„Za hlavu,“ prikázala. Poslúchol hneď.
Lucia sa mu v lone trochu pomrvila, našla najnevhodnejšiu polohu a začala pritláčať panvu.
Jemný tlak stúpal, až sa zmenil v silnejúcu bolesť.
Dívala sa mu do očí a vychutnávala si ho. Začal dýchať ústami, privrel oči. Ruky za hlavou zovrel do pästí, až nakoniec bolestivo zakňučal. Usmiala sa a uvoľnila tlak. Sedela voľne svojou váhou, čo pre neho znamenalo len pripomenutie, že je spútaný, ale nebolo to ani nepríjemné. Skôr naopak, ale na to sa snažil nemyslieť.
„Neverila som, že to urobíš,“ usmiala sa.
„Mal som na výber?“
„Samozrejme, že áno. Vždy máš. Aj teraz.“
Nohu s retiazkou mu položila na hruď, prstami prešla po brade.
„Kedykoľvek si ten kľúčik vypýtaš, dám ti ho.“
„A môžem ísť, že?“ dodal.
Lucia s úsmevom zložila nohu späť na matrac:
„Samozrejme.“
„Zabudni. Keď už som sa dostal sem, dobrovoľne neodídem. Získala si absolútnu moc. Môžeš sa vyblbnúť a naložiť mi, koľko len si zmyslíš, ale ja nikam nejdem.“

Nadvihla sa a oprela predlaktia na tie jeho. Veľmi pomaly sa sklonila a položila mu pery na ústa. Jeho pery jemne oblizla, vsunula jazyk medzi ne. Zase zakňučal a začal ju bozkávať. V tej chvíli by množstvo krvi spôsobilo jeho stvrdnutie, keby tomu nebránil plast. A ten bránil pevne a bolestivo. Lucia sa usmiala a odtiahla. Sadla Lucasovi nižšie, až na stehná, za čo bol veľmi vďačný. Snažil sa upokojiť a odviesť krv inam.
„Lucia?“ ozvala sa Natália hneď spoza závesu.
„Áno,“ pozvala ju Lucia pokojne.

Keď dievča vošlo, Lucas sa strhol a vytiahol dlane spod hlavy. Luciin varovný pohľad ho zarazil v pohybe. Chvíľu váhal, ale potom vrátil ruky späť.
„Ale!“ uškrnula sa na neho Natália. „Superšéf začína splácať dlhy?“
„Fajn,“ zasiahla Lucia, „Nati, toto je Lucas. Lucas, Natália.“
„Teší ma,“ zaštebotalo dievča. Lucas mlčal a hanbil sa.
„Ja len že,“ otočila sa Natália na Luciu, „prichádzajú ľudia. Takže ak má mladý pred sebou nejakú dlhšiu lekciu, možno by ste sa mali presunúť.“ Lucas s prekvapením zistil, že naozaj je možné cítiť sa ešte trápnejšie.
„Nie, v pohode,“ pokrútila hlavou Lucia. „O chvíľu sme pri tebe.“
Dievča prikývlo a zmizlo.

„Ona… vie všetko?“ opýtal sa Lucas.
Lucia sa zasmiala a zliezla z neho. Kým si na zemi našla sandále, odpovedala: „Nie. Iba ma pozná. Poď, ideme do spoločnosti.“
Prešli k chladničke na terase.
„Andy?“
Rozhliadla sa, našla ho pri vchode skenovať prichádzajúcich detektorom kovov:
„Nezabudol si náhodou zamknúť chladničku?“ zakričala na neho.
„Máš smolu, nie. Vydrž chvíľku, hneď vám nalejem.“
Lucia sa zaksichtila a nespokojne odfúkla.
„…ok. Ehm, už sa niekedy stalo niečo, prečo tu máš takú bezpečnosť?“ opýtal sa Lucas.
Odkašľala si. „Hmmm, asi pred dvoma rokmi, tiež na takejto party, bolo chvíľu príliš… živo. Niekto z hostí otvoril dvere… Evidentne tam čakali…“ Nechcela sa k tomu vracať. „No a od vtedy mám Andyho, všetky tieto otravné bezpečnostné veci a povolenie nosiť zbraň.“

Lucas chvíľu premýšľal a došlo mu aj, že vtedy v kancelárii počul dobre:
„…ty si vtedy v kabelke mala zbraň?!“
„Uhm,“ prikývla s úsmevom.
„A ja som sa obával mobilu!“
Lucia sa usmiala, Lucas rozhliadol. Na jej spýtavý pohľad odvetil:
„Nevidím ochranku.“
„Sú tu len štyria. Andy je vnútri, dvaja sú na streche a jeden chodí vonku okolo plotu. Menia sa v náhodných intervaloch.“
„Ehm,“ začal Lucas, „zabudol som, ďakujem, že mne to nerobil.“
„Kovy? Nemáš za čo. A nemal ti siahať ani na poklopec. Či si stál o publikum?“ podpichla. Venoval jej škaredý pohľad, tak pokračovala:
„Ja si radšej nechávam veci pre seba.“
„Hej, to si určite myslí celý marketing,“ skonštatoval ironicky.
Rozosmiala sa: „To si si zaslúžil!“
„To sa ani len nepokúšam poprieť.“

Andy konečne dorazil, obaja si dali mojito. Lucia Lucasovi štrngla pohárom a predniesla potichu:
„Na sladkú pomstu.“ Na chvíľku zamrzol a odpil si s pohľadom zapichnutým do zeme.
Zamotali sa medzi ľudí, Lucia sa nebránila jeho dotykom. S úsmevom si uvedomil, na čo prišiel už v tú noc – že keď pred ním Lucia stojí bez opätkov, zadkom nedosiahne priamo na jeho vtáka. Táto spomienka ho tiež v sekunde bolestivo zamrzela. A nepáčil sa mu spôsob, akým sa na neho Natália občas usmiala. Ten úsmev bol jednoznačne škodoradostný – zjavne vedela niečo, čo on ešte nie.

V priebehu večera sa Lucia striedavo venovala rôznym ľuďom. Jeho neignorovala a párkrát prišla aj priamo do skupinky, kde stál, ale nedržala si ho za každú cenu pri sebe. Uvedomil si, že nikto v spoločnosti nepredpokladá, že by tu mohol byť primárne kvôli Lucii. Zopár žien ho nepokryte balilo. Keď si to párkrát Lucia všimla, aj z diaľky sa na neho spokojne a možno trochu spiklenecky usmiala.
„Zdá sa, že spoločnosti vyhovuješ,“ postavila sa k nemu, keď bol výnimočne sám.
„Som príjemný a zábavný. Väčšine spoločností vyhovujem,“ odpil si. „Väčšina nevyhovuje mne.“
„Cítiš sa nepríjemne?“ vyzerala sklamane.
„Nie, naopak! Aspoň v rámci možností… Títo ľudia sú fajn. Takí normálni,“ upokojoval ju. „Prezraď, ktorý je tvoj bývalý?“
Zámer sa mu podaril, usmiala sa.
„Nie je tu taký.“
„Prečo?“
„Ja som toho na škole veľa neporandila. Pracovala som. A po škole, čo ti poviem. Sex som mala naposledy pred dvoma rokmi.“
„Tak toto ti neuverím!“
„No vieš. Keď ti dôjde, že si za neho vlastne platíš, prestane ťa to baviť. …ehm, no, ok, teba asi nie,“ opravila sa podpichovačne. Usmial sa a zahanbene pokrútil hlavou.

„Povedz,“ zašepkal po chvíli mlčania a naklonil sa k nej.
„Prečo si sa vtedy tak veľmi bála?“
Ešte chvíľku mu hľadela do očí, potom sklopila pohľad a váhala. Naklonil hlavu a čakal. A odrazu mu napadla nemožná odpoveď. Zaváhal a keď mu opäť venovala pohľad, vyslovil nahlas:
„Nebolo to prvýkrát, však nie?“
„Bolo.“
Teraz sa tvárila zahanbene ona. Uprene sa na ňu díval a mlčal. Dlhých pár sekúnd, kým zašepkal:
„Povedz mi, že sa ti to páčilo, prosím.“
Chvíľu váhala, ale nakoniec odvetila:
„Bolo to neskutočne dobré. Ale ak si myslíš, že si týmito rečami znížiš trest za to okolo, tak sa veľmi mýliš.“
Chcela sa na neho prísne pozrieť, ale nestihla, lebo sa k nej sklonil a vlepil na pery jemnú pusu.
„To som ani nemal v pláne. Vydržím, čo uznáš za vhodné.“
„Fajn.“
Vzala mu z ruky pohár a aj so svojim položila na stôl.
„Tak poď.“
Naskočila mu husia koža, ale poslúchol. Prešli k domu, cestou zachytil Natáliin pohľad. Tá sa za nimi ešte chvíľu dívala, aby videla, ako Lucia natiahla k Lucasovi otvorenú dlaň. Už ich nemohla počuť, ale vedela, čo to gesto znamená a uchechtla sa.
Lucas chvíľku váhal a Lucia ľadovým hlasom povedala:
„Daj mi svoj opasok.“

K O N I E C

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close