Lucas ráno zistil, že je úplne jedno, či má Lucia na sebe sukňu, alebo nohavice. V tej chvíli mala rifle a dokonca tenisky. A aj tak stačilo, aby ju pri príchode našiel naklonenú cez stôl lepiť niečo na stenu za ním a stav v jeho nohaviciach bol hneď taký, ako poslednou dobou takmer vždy. So zúfalým vzdychom sa hodil do jej odsunutej stoličky.
„Dobré ráno,“ pozdravila Lucia cez rameno, keď ho začula.
„Lucia, umučíš ma.“

Prekvapene sa na neho cez rameno pozrela, ale keď zachytila, že jej obkukáva zadok, iba pokrútila hlavou a venovala sa ďalej stene.
„Môžeš si za to sám. Nemám ti rovno zavolať spoločnosť? Ostatne si vyzeral dosť spokojne, keď odišla tá blondska. Tuším Helena?“
„Ja chcem teba.“
Nereagovala, tak pokračoval:
„Nepríde ti divné, že mi ponúkaš štetky?“
„Ja ti ich ponúkam? Ty si ich voláš bežne. Niektoré už poznám po mene.“ Dolepila, uložila sa na stôl do tureckého sedu a žmurkla na neho:
„Alebo si si naozaj myslel, že mi nedôjde, kto to je?“
„Trochu preháňaš, nebolo to tak často. Raz, možno dvakrát do mesiaca. A už minimálne tri tu žiadna nebola.“
Len mykla ramenom.

„Prosím,“ zašepkal Lucas. „Už som predsa dostal naozaj dosť. Nie?“
Zazdalo sa mu, že sa zamyslela.
„Urobím čokoľvek budeš chcieť,“ sľuboval ticho. „Len už ma k sebe pusť.“
„…tento spôsob komunikácie ti rozhodne pristane viac,“ uznala s ľahkým náznakom úsmevu.
Posmelený opatrne vstal:
„Nie je to práve… môj štýl…“ Urobil k nej malý krok, „ale… som pomerne učenlivý…“ Pomaly položil ruku na stôl vedľa jej kolena. Díval sa jej do očí a takmer nedýchal. Nadvihol dlaň tesne nad jej stehno:
„…mohol by som?“
Nechala ho na odpoveď chvíľu čakať, kým odvetila:
„Nie.“
Zúfalo a neprekvapene vydýchol. Stiahol ruku a urobil krok dozadu.
„Ok,“ pretrel si tvár. „Ok. Myslím si síce, že toto už je neľudské týranie, ale fajn. Ako povieš.“ Odišiel k sebe.
Sama pre seba sa usmiala a zoskočila zo stola.

Zistila, že nemá žiadne nové zadanie a Lucas povedal, že nič nepotrebuje. Tak si zapla Facebook. Prešla všetky statusy a videá. Prelistovala najnovšie správy. Po chvíli ešte aj Lucas niekam odišiel. Oprela sa, zložila si ruky na prsia a znudene behala pohľadom po stole. Premýšľala, čo robiť a napadlo jej, že mladý kolega, s ktorým bola ráno na raňajky, od nej chcel firemný etický kódex. Áno, mohla to poslať mailom, ale mala to vytlačené. Tak sa aspoň prejde a zabije čas. Nevedela síce, kde presne sedí, ale samozrejme mala prehľad, v ktorých častiach sedí marketing, predsa ho nájde. Vzala papiere, prešla dlhou chodbou a v správnej časti začala prehľadávať množstvo stolov. Prešla už skoro polovicu, keď si všimla Lucasa. Sedel chrbtom k nej na rohovom stole. Monitor vedľa neho zakrýval osobu, s ktorou sa rozprával. Prišlo jej to zvláštne, Lucas za ľuďmi s pozíciou nižšou ako manager ani nechodil. A manageri mali vlastné kancelárie. Prešla priestorom tak, aby videla, s kým to hovorí. K stolu musela prejsť pár krokov, aby videla medzi Lucasa a monitor… Juraj, mladík z raňajok.
´Juraj? Čo s ním chce?´

Potichu, nenápadne prišla bližšie. Juraj vyzeral akoby vystrašene a Lucas šepkal. Slová rozoznala až temer dva kroky pri ňom:
„…vašu kariéru vhodnejšie, keby ste o túto spoločnosť už nikdy viac nestáli.“
Juraj si Luciu zjavne všimol, venoval jej sekundový pohľad, znervóznel ešte viac a zapichol pohľad do stola.
„Som si istý,“ Lucas ďalej šepkal, „že v tejto firme je množstvo iných, pre vás vhodnejších možností.“

Lucia začínala tušiť, čo sa deje, ale ešte tomu nemohla uveriť: ´Robí práve Lucas to, čo si myslím, že robí?´ otvorila sama so sebou vnútorný dialóg.
Juraj si odkašľal a zdvihol na Lucasa pohľad.
„Áno, pane,“ ticho odpovedal.
A Lucas pokračoval:
„Dúfam, že je samozrejmé, že protistrana nepotrebuje nejaké podrobné informácie. Jednoducho iba nemáte záujem, alebo čas.“
„Rozumiem, pane.“
´…áno, robí presne to, čo si myslím…´
„Fajn,“ končil debatu Lucas. „Som rád, že si rozumieme.“
´Práve Jurajovi zakázal sa so mnou stretávať.´
Lucas vstávajúc ešte potľapkal Juraja po ramene, vyrovnal sa a otočil.