Ráno sa zobudil na sedačke, sám. Povzdychol si a prešiel do kúpeľne.
Keď došiel do kancelárie, Lucia už niečo robila na počítači. Čupol si vedľa nej:
„Dúfal som, že ostaneš,“ zašepkal.
Pozrela sa na neho, ale mlčala.
„Urobil by som ti raňajky, mohol som ťa doviezť.“
„Potrebovala som sa prezliecť,“ odpovedala sucho.
Prikývol. Evidentne nemala chuť sa rozprávať. Rozhodol sa dať jej trochu viac času a radšej odišiel k sebe. Odpustil si aj komentár, ktorý mu napadol pri pohľade na šálku kávy, čo mala na stole.

Vydržal ani nie hodinu, kým sa k nej vrátil:
„Poď, vezmem ťa niekam na raňajky,“ navrhol starostlivo.
„Nie, ďakujem,“ odvetila monitoru.
„Jedla si od včera niečo?“
„Nemyslím, že by ťa do toho niečo bolo,“ pozrela sa na neho.
„Luci,“ zmenil tón na káravý. „Neblbni, niečo jesť musíš.“
„O tom nerozhoduješ ty,“ zavrčala. „Som dospelá, samostatná ženská. Nikto nebude rozhodovať za mňa. Zvládnem to sama.“
„V tejto chvíli sa správaš skôr ako malé decko. Pozri, ja viem, že sa hneváš, o to mi koniec-koncov predsa išlo. Ale nemusíš to až tak preháňať.“
Ak ju chcel upokojiť, podaril sa mu presný opak.
„Ja budem preháňať, čo ja chcem!“ vyštekla.
Rozhodol sa s ňou nehádať. Len pokrútil hlavou a odišiel z kancelárie. Ešte počula, ako zavolal výťah a prestala ho vnímať.

Vrátil sa dosť skoro. Na stôl jej položil vidličku a tanier s praženicou, šalátom a toastami. Nepovedal ani slovo a prešiel k sebe. Lucia si odsunula stoličku a oprela čelo o stôl. Hnevalo ju, že si zase urobil po svojom, ale zvoziť ho za takúto ochotu by bolo naozaj úbohé. Chvíľu ešte pozerala na tanier a potom si ho pritiahla bližšie.
„Ďakujem,“ povedala nahlas do priestoru.
„Za málo,“ odpovedal Lucas, keď už začala jesť.

Skončila, vytočila klapku, počkala jedno zazvonenie. Vzala riad, cigarety, vstala a zavolala:
„Idem si zapáliť.“
„Ako dlho budeš?“ opýtal sa Lucas.
Prekvapilo ju to, tak sa mu postavila do dverí:
„Potrebuješ niečo?“
„Nie. Len chcem vedieť, ako dlho budeš preč,“ odpovedal ležérne.
„Nikdy si sa ma nič také neopýtal.“
„Tiež som ti nikdy netykal, nenosil raňajky a,“ na sekundu sa odmlčal. „…iné veci. Život je zmena.“
„Mne vyhovovala situácia tak, ako bola pred tým. Nechcem, aby sa veci menili a už vôbec nie tie, ktoré súvisia s tebou!“ vysvetľovala rázne.
„Drahá, obávam sa, že na toto už je neskoro,“ namietol.
Chcela niečo odseknúť, ale začula za sebou kroky a otočila sa. Do jej dverí sa práve postavila známa tmavovláska:
„Kde si toľko?“ zašepkala.
„Prepáč, šéf ešte niečo chcel,“ odvetila Lucia tiež pošepky a položila riad. Vzala si len cigarety a vyšla za dievčinou k výťahu.

Keď sa vrátila, Lucas ju k sebe zavolal skôr, ako si stihla sadnúť.
„Zavri dvere,“ požiadal, keď už stála pred jeho stolom.
„Nie,“ odmietla a trošku zdvihla nos.
Nadvihol obočie:
„Prosím?“
„Neexistuje nič, čo by sme my dvaja mali rozoberať za zatvorenými dverami,“ trvala na svojom.
Pomaly vstal. Kým obišiel stôl, ona ustúpila trochu dozadu:
„Nechoď ku mne,“ povedala takmer varovne.
Díval sa jej do očí, ale neposlúchol. Pomaly, sebaisto sa k nej blížil.
„Neopováž sa ma dotknúť!“ znela odhodlane.
Lenže Lucas zastal až blízko pred ňou.
„Povedal som,“ zašepkal, „že máš zatvoriť dvere.“

Sklopila zrak a veľmi pomaly sa otočila. Nenatiahla sa však za kľučkou, namiesto toho k dverám rýchlo vykročila. Čo chce urobiť došlo Lucasovi o sekundu skôr, takže stihol k dverám doskočiť a zabuchnúť ich, než nimi prešla.
„Lucas!“ skríkla nahnevane. Udrela päsťou do dverí, ale potom sa otočila a oprela o ne chrbtom.
„Prestaň,“ vrčala.
Postavil sa k nej tak tesne, že sa ho pri nádychu dotýkala prsiami. Oprel sa predlaktím vedľa jej hlavy, druhú jej položil na pás. Sklonil sa k nej a špičkou nosa jemne prešiel po líci.
„Do riti, povedala som prestaň! Nechaj ma!“ Pokúsila sa vyšmyknúť, ale nepodaril sa jej ani krok.

Pridržal jej pás a potom ju celým telom pritlačil o dvere. Rukou vošiel do vlasov, perami sa priblížil k jej uchu:
„Šššššš, pokojne,“ šepkal a hladil jej vlasy. „Neublížim ti, to predsa už vieš.“
Ako sa na ňu pritlačil, nebolo možné necítiť, že je vzrušený. Pobozkal ju na krk, panvou sa o ňu obtrel.
„Pusti ma!“
Svojim pokusom o vzopretie sa iba viac obtierala o zips jeho nohavíc, čím samozrejme spôsobovala, že ju tlačil stále viac.
„Ja nechcem!“
„To som už niekde počul,“ šepkal medzi bozkami a vlastným vzrušeným dychom. „Za chvíľku si na to zvyknem ako na formu predohry.“
Zazvonil telefón, ale nezdalo sa, že by sa ním nechal rušiť. Lucia pozrela na hodiny:
„Nemáš náhodou teraz dohodnutého klienta?“

To ho prebralo. Odtiahol sa a bolo vidno, ako sa pokúša myslieť.
„Do riti, fakt!“ vykríkol a odstúpil od nej. Pozrel na hodinky na ruke a zopakoval nadávku. Dobehol k stolu a zdvihol slúchadlo:
„Áno? …áno. Povedzte mu, nech počká.“ Položil slúchadlo. Oprel sa dlaňami o stôl, zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Vyrovnal sa, otočil k Lucii:
„Je to vidno?“ Uhládzal si už zapnuté sako cez nohavice.
„…nie, myslím, že nie,“ odvetila upravujúc si vlasy.
„Totálne som na neho zabudol. Kriste, práca s tebou bude komplikovaná. Stojí mi hneď, ako sa priblížiš.“
Lucia, s ešte stále nahnevaným výrazom v tvári, mlčala.
„Choď mi, prosím, po neho,“ požiadal.
„Po vtáka?“ podpichla.
Usmial sa:
„To neskôr. Teraz len po klienta.“
Lucia už otvárajúc dvere cez rameno predniesla:
„Žiadne neskôr nebude.“

Keď príjemne vyzerajúceho pána vyzdvihla z recepcie a odprevadila až po podanie ruky s Lucasom, sadla si rovno k počítaču.
Microsoft Office, Word, Nový, Premenovať, Výpoveď.
Dopísala, vytlačila, priložila k ostatným dokladom v obale s nápisom „Na podpis“.
Lucasovo sedenie netrvalo dlho a nechceli ani kávu, takže pána vyprevadila dosť skoro.
Vzala obal a vošla k Lucasovi.
Pozrel sa na ňu takmer zahanbene:
„Tak toto som si mohol odpustiť,“ zhodnotil ešte raz. „Ešte šťastie, že stretnutie bolo dohodnuté tu.“
Ani sa neusmiala a podala mu spis:
„Toto potrebujem popodpisovať.“
Prikývol, vzal ho a položil na stôl:
„O chvíľu.“
Vrátila sa k sebe. Sadla si a čakala.