Lucas – 1.kapitola

Sedela za stolom a počúvala zúrivé kroky blížiace sa k jej kancelárii.
„Idiot!“ precedil cez zuby.
Prešiel okolo jej stola bez zastavenia a vošiel k sebe. Ešte nikdy ho nepočula buchnúť dverami, ale teraz to čakala. Neurobil to a práve naopak sa k nej vrátil:
„Ten debil to neurobil. Ja mam za pol hodiny prezentáciu roka a nemám k nej podklady!“
Nečakal na jej reakciu a rovnako ráznym krokom sa vrátil k sebe. Počula, ako sa hodil do kresla.

„Ahoj, máš tu šéfa?“ ozval sa od dverí za jej chrbtom zvonivý hlas. Otočila sa:
„Mám, ale teraz tam nechceš ísť.“
„Má zlý deň?“ zašepkala kolegyňa a pokúsila sa nakloniť od dverí tak, aby uzrela niečo až cez tie šéfove. Lucia len ticho prikývla.
„Prídem neskôr,“ zhodnotila návštevníčka a zmizla.

Lucia zhlboka vydýchla a bezvládne si spustila čelo na kolená. Mysľou jej bežali úvahy ako o preteky.
´Pomôcť, nepomôcť, …´
Po chvíli sa pomaly postavila a vyšla na chodbu, smerom ku kuchynke. Pri automate zamyslene sledovala prúd  hnedej čokolády tečúcej do šálky.
´Ak pomôžem, bude sa v tom vŕtať. Ako poznám jeho tvrdohlavosť, skôr bude ako nebude.´ Dávka mlieka.
´Môže sa všetko prevaliť a mám po práci. Na druhej strane, ak mu nepomôžem a tento projekt nevyjde, budú padať hlavy. A tá jeho bude prvá. A mám po práci aj tak.´
A dodatočná extra dávka čokolády. Vzala šálku a tým najpomalším možným krokom prešla do kancelárie. Sadla si a čumela do nápoja.
´A ako viem, že iný šéf by nebol tiež v pohode? …no, môže postúpiť len niekto z firmy. A z daných možností… Je môj skvelý, pokojný flek v ťahu.´
Od šéfa bolo počuť besné listovanie papiermi a tiché mrmlanie. Ešte chvíľu si zamyslene hrýzla peru, potom odovzdane vzdychla. Zdvihla sa, zatvorila svoje dvere vedúce na chodbu a postavila sa do tých jeho.

 

Prečítaj si príbeh o panovačnom kráľovi a krásnej zajatkyni

Rozprávka pre veľké dievčatá – 1. kapitola

 

Sedel, lakťami opretý o stôl, s tvárou zaborenou do dlaní. Až keď zložil ruky, všimol si ju a zdvihol na ňu pohľad. Aj by ju poslal hneď preč, keby nestála tým svojím spôsobom: ramenom ruky, ktorej palec si len zľahka zasunula do vrecka nohavíc tak, aby jej ostatné prsty voľne viseli vedľa tela, sa opierala o zárubňu. Nohy preložené cez seba, križujúcu nohu položenú na koberec len špičkou vysokej lodičky a vo voľnej ruke nejaký nápoj.  Vždy, keď sa mu takto postavila do dverí, spustila pár viet, z ktorých sarkazmus len tak sršal. Ale ak ju neprerušil a rozdýchal nevypovedané posmešky, vždy musel uznať, že ho naviedla na správne riešenie. Už tušil, že ho práve, zase, zachránila. Lenže mlčala a ešte sa aj tvárila veľmi neisto, hoci pri tomto postoji z nej vždy kričí ego.
„Počúvam vás?“ pokúsil sa ju vyzvať.
„Prečo si to neurobíte sám?“ skúsila sa chytiť posledného stebla.
„Naposledy som niečo také videl v tretiaku na výške. Nemám šancu si tak rýchlo spomenúť, ako sa to robí. Mimo to, potrebujem ešte niečo dokončiť, takže ani ten beztabuľkový plán premyslieť nestíham.“
Prikývla. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla a pusou urobila zvláštne gesto rozhodnutia.
„Som asistentkou preto, lebo ma táto práca baví,“ snažila sa znieť rozhodne.
Stále napätejšie ju sledoval a mlčky súhlasne prikývol.
„Ak by som mala zmeniť pozíciu, alebo by sa mala akokoľvek zmeniť moja zabehnutá náplň práce, musela by som dať výpoveď. A to by som naozaj veľmi nerada.“
Na chvíľu sa zamyslel a potom, krútiac hlavou, povedal:
„Stále nerozumiem.“
„Mohli by ste to, prosím, zopakovať?“
Pozrela mu priamo do očí tak vážne, že sa ani na sekundu nezamyslel:
„Ste asistentkou preto, lebo vás to baví. Za žiadnych okolností na tom nebudete nič meniť.“
„A ak by som bola nútená, dám výpoveď.“
Zamračil sa, ale zopakoval:
„Áno, ak by ste boli nútená, dáte výpoveď.“

Spokojne prikývla. Vyrovnala sa a kým k nemu urobila potrebné tri kroky, preložila si šálku do ľavej ruky. Pravú k nemu cez stôl natiahla:
„Dajte mi to zadanie.“
Opäť zdvihol obočie, ale tentokrát mu trvalo pár sekúnd, kým zareagoval. Chaoticky pobehal rukami po stole, našiel zložku a podal jej ju.
„Mám na to dvadsať minút, hej?“ skonštatovala už otáčajúc sa.
„Sedemnásť,“ opravil ju po pohľade na hodinky.
„To stihnem,“ uzavrela pokojne a odišla k sebe.

Počul, ako si sadla. Šušťanie papierov a potom zvuk klávesnice. Do prázdnych dverí pozeral bez pohnutia ešte nezmyselne dlho. Keď precitol a premietol si v hlave posledných pár minút, rozhodol sa, že niečo určite zle pochopil a musí si to overiť. Vstal, postavil sa do svojich dverí a len z nich pozrel najprv na Luciu, presnejšie jej chrbát, a potom na jej monitor. Áno, pod jej prstami a jeho pohľadom vznikalo to, čo mu o sedemnásť minút zachráni hlavu.
„Lucia, vy viete robiť kontingenčné tabuľky?“
„Nemám ich rada, ako asi nikto,“ odpovedala do monitora, bez toho, aby jej prsty spomalili, „ale obávam sa, že toto všetko za sedemnásť  minút iným spôsobom dokopy nedám.“

Otočila sa k zadaniu, prebehla druhú stranu, tretiu, niečo si spätne overila na druhej. Neveriacky na ňu civel:
„Vy tomu rozumiete?“
Na chvíľu zastala, pozrela sa jeho smerom a potom so zle hraným prekvapením jemu do tváre:
„A vy si svoju časť nepotrebujete dokončiť?“

Ako vo sne prešiel k svojmu stolu. Otvoril papiere, našiel časť, ktorú potreboval. Natiahol sa po pero premýšľajúc, kedy a prečo sa rozhodol, že jeho Lucia je milé, starostlivé a precízne dievča, ktorému ale netreba zadávať žiadne zložitejšie úlohy. Zložil vrchnáčik, položil tuhu na papier a v mysli sa mu vynoril obraz jej tváre, keď sa pokúšala urobiť prvú analýzu, čo jej dal. Domrvila ju tak dokonale, že keď sa nad ňou rozhodol zľutovať a vzal jej to po dvoch hodinách trápenia, nebol schopný identifikovať ani zadanie. Pre odborné oddelenie ho musel opäť hľadať v internom systéme. Aj jednoduchšiu tabuľku, na ktorú odborníci nemali čas, si po jej pokusoch musel urobiť sám. Načarbal na papier dve-tri poznámky, ale myseľ mu opäť ubehla – keď jej dal čítať analýzu a potreboval v nej nájsť len pár odpovedí, po pár dňoch mu odovzdala úplné nezmysly, čo ho vtedy ohromne naštvalo. Položil pero a započúval sa.

 

Pokračovať na ďalšiu kapitolu 

Lucas – 2.kapitola