Ako zbaliť suchára – 6.kapitola

Hotelové raňajky vyzerali celkom slušne, čašník jej objednávku vína hneď ráno odmenil blahosklonným úsmevom.
Odpila polovicu pohára, strčila si do úst syr a otvorila na telefóne facebook.
„Používateľ Oliver Oliver sa chce s vami spojiť“ hlásila obrazovka. Zaváhala, ale ťukla „Prijať“.
Oliver: „Chýbaš mi.“
Usmiala sa.
Natália: „ 🙂 Od kedy si na facebooku?“
Oliver: „Od včera 🙂 Len kvôli tebe.“
Natália: „To ma teší. Aké si mal ráno?“
Oliver: „Pokúšaš poriadne. Bolo s nehodou. Nedostal som z hlavy tu sukňu.“
Natália: „ 🙂 To je super!“
Oliver: „Ale zobudil som sa a všetko bolo ulepené 🙁 “
Natália: „No bože, čo nemáš práčku??“
Oliver: „Nechajme to. Ako sa máš ty? Aký bol večer?“
Natália: „Ja triezvejem. Čo ide dosť ztuha, s pohárom vína v ruke 🙂 “
Oliver: „ 😀 Na zdravie! Tak čo si robila včera?“
Natália: „To ti nechcem povedať.“
Oliver: „Prečo? Mal by som nočné mory? ? Zbičovala si ich všetkých?“
Natália: „Ha-ha, vtipné.“
Otrávene strčila telefón do kabelky a keď dojedla, pomaly sa vybrala na stanicu.

V žltom vlaku si rovno objednala víno, ale tým aj do hlavy myšlienky na Olivera. A opäť otvorila messanger.
Natália: „Ktovie, aké vzťahy máme my dvaja v paralelných svetoch 😉 Myslím, že vo väčšine iskrivé. V tom, kde sme kolegovia, už jeden z nás dvoch sedí 😀 “
Oliver: „Hm. Musela by to byť rovnaká úroveň, čo sa pozície týka. Pretože byť napríklad tvoj nadriadený, nebola by to potom pre mňa výzva 😉 “
Natália: „Myslíš? 🙂 “
Oliver: „Nadriadený môže vymyslieť a zaviesť veci, čo chce. Podriadený naopak nie. To je znevýhodnenie a tým pre mňa stráca zmysel hra kto z koho 🙂 Dá sa to zneužiť všelijak, určite na začiatok zavedením vyzývavej rovnošaty 😛 “
Natália: „Môj zlatý! Chcel by si rovnošatu, mal by si ju. Ale ver, že toto svoje rozhodnutie by si ako prvý oľutoval ty 😉 “
Oliver: „Čím oľutoval?“
Natália: „Hm. Kontrolná otázka: hráme sa tú hru, kde fyzickú silu nepoužiješ a neurobíš nič, čo by som nechcela?
Oliver: „Nezneužívam nikdy mužskú silu na ženu 🙂 “
Natália: „Dobre. Tak potom pokúsiť sa sebavedomú babu ponížiť tým, že ju prinútiš sa ti ukazovať je faaakt zlyyy naaapad 🙂 “
Oliver: „Hej, už to prehodnocujem 🙂 “
Natália: „Šikovný! 🙂 “
Oliver: „No, bola by to jednoznačne zaujímavá hra.“
Natália: „Aké má pravidlá? 🙂 “
Oliver: „Hmm, žiadne dominantné praktiky na mňa typu kolíky, bičíky a ta strašná brrr vec, čo ma striasa 🙂 “
Natália: „ 😀 Tak to ti nesľúbim! Ale môžem sľúbiť, že ti nikdy neurobím nič, čo nebudeš chcieť.“
Oliver: „To znie fér 🙂 “

Kým Natália stihla odpísať, blikla ďalšia správa:
Oliver: „Musím niečo vybaviť. Tak zatím a nezdrhni mi 🙂 “
Natália: „ 🙁 Správna formulácia je ´prosím, buď tu, keď sa vrátim´.“
Oliver: „Dobre, polepším sa 😉 “
Usmiala sa a objednala ďalšie víno.

Oliver sa neozval, ani kým sedela v taxíku zo stanice domov. Tam ju hneď vo dverách uvítal syn s oznamom:
„Rozbil som si telefón.“
Chvíľu na neho bez slova hľadela a potom, napriek už zjavným účinkom vína, vytiahla z chladničky ďalšie.

Až neskoro večer, keď dopíjala fľašu, cinkol messanger:
Oliver: „Prepáč, musel som sa najprv ukľudniť  🙁 “
Natália: „Čo sa stalo?“
Oliver: „Volal mi náš generálny a neskutočne ma vytočil.“
Natália: „To ma mrzí 🙁 Robí to často?“
Oliver: „Hej.“
Natália: „Hmm. Škoda, že nie som tvoja kolegyňa, to by som ťa chodila ukľudňovať  🙂 “
Oliver: „Ako? 🙂 “
Natália: „Mužom hnev a vzrušenie spôsobuje ten istý hormón, stačí ho len presmerovať. Optimálne pred prvým úderom 🙂 Ak sa naučíš, že so mnou v prvej sekunde nemáš preraziť dvere, upokojím ťa… “
Oliver: „Počúvam 🙂 “
Natália: „No, povedzme, že okolo mňa vytočený prebehneš a tresneš dverami. Prídem za tebou, zavriem dvere, počkám v bezpečnej vzdialenosti, kým ti dôjde, že som to ja, aby si ma neudrel… A potom sa pohnem k tebe…“
Oliver: „Asik by som ťa slušne požiadal, nech sa vrátiš k dverám a zamkneš, nech získam čas na predýchanie nasranosti trošku. Ale aj tak napätia pri nasraní moc neubudne, za tú chvíľku, kým zamkneš. Čím ma upokojíš?“
Natália: „Prejdem pomaly k tebe. Určite ma budeš pozorovať. Takže tvoju pozornosť upútajú moje prsty, keď chytím vrchný gombík blúzky. Prekvapí ťa, keď ho rozopnem. Nasratý určite nebudeš sedieť, ale niekde stáť. Trochu prekvapene budeš sledovať, ako prechádzam k tvojmu stolu a sadnem si naň. Mám krátku sukňu a ihličkové opätky. Preložím si nohu cez nohu a rozopnem ďalší gombík. Požiadam ťa, aby si si sadol do kresla rovno oproti mne. Až to urobíš, položím ti na obe stehná lodičky. Pomaly, najprv vyložím jednu nohu a potom druhú. To budem mať kolená dosť ďaleko od seba na to, aby si mal v tejto polohe pekný výhľad rovno pod sukňu. Chvíľu ti to dovolím. A ak budeš poslušne sedieť a nepokúsiš sa ma dotknúť, možno si blúzku aj vyzlečiem…“
Oliver: „Moje, vieš, čo so mnou robíš? 😮 “
Natália: „Neviem 🙂 “
Oliver: „Ale vieš. Už zase mám nohavice jak stan.“
Natália: „ 🙂 Ale už nie si nahnevaný 🙂 “
Oliver: „Ale tvrdý.“
Natália: „ 🙂 Tak to rýchlo rozdýchaj. Je veľa hodín a ja mám dosť vypité, idem spať.“
Oliver: „Dobre. Pekné sny ti prajem. Ja sa budem modliť za rannú nehodu. Takto do práce nemôžem.“
Natália: „Dúfam, že nepríde 😛 Ja ťa rada budem upokojovať často. Až to raz nevydržíš a chceš-nechceš, urobíš si ho 😛 “
Oliver: „Potvorka 🙁 “
Natália: „Dobrú noc 😛 “
Oliver: „Aj tebe. A nech máš tak vlhké sny, ako ja budem mať tvrdé 😛 “
Natália: „ 😛 “

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Shopping cart

close