Vystúpila z hotelového výťahu a na kartičke od izby skontrolovala číslo. Našla správne dvere, vošla, kartičku strčila na miesto, aby sa zapla elektrika. Tašku hodila na posteľ a rovno vyšla s cigaretami na balkón. Zvažovala, ako zareaguje, ak izbový servis prinesie fľašu bez pohára na stopke a či si vôbec tá protivná recepčná zapamätala, aké víno chce. Vrátila sa do izby, prebehla pohľadom obliečky na posteli, koberce aj závesy. Pôsobili čisto. V kúpeľni našla nerušivý dizajn, slušnú drogériu, fén na vlasy a žiadnu špinu. Uznanlivo prikývla:
“Takže vaša jediná chyba je protivná opica na recepcii. Fajn, v zásade dobré skóre.”
Vybrala z tašky kožené šaty, čižmy nad kolená aj biče. Položila všetko na posteľ, zhodila zo seba oblečenie a vkĺzla do obtiahnutých šiat, keď sa ozvalo zaklopanie a spoza dverí:
“Pokojový servis!”
“Poďte ďalej!” zakričala a pridržala si šaty na prsiach. Čašník vošiel a keď ju zbadal, zmeravel.
“Mohli by ste mi, prosím, zapnúť zips?” opýtala sa a vychutnávala si jeho rozpaky.
“Zajisté, madam,” odpovedal, tak sa k nemu otočila a dlhé vlasy si odhrnula z chrbta. Poďakovala, keď zips zatiahol a on sa opýtal, či chce víno degustovať. Odmietla a sledovala, ako si všimol veci na posteli, rýchlo uhol pohľadom a do tváre mu začala stúpať červeň. Napriek tomu sa slušne opýtal, či má naliať do pohára. Urobil to, keď prikývla a Natália ho len tak-tak stihla požiadať, aby jej objednal taxík, kým bleskovo zmizol.
Usmiala sa, dokončila obliekanie a prípravu. Pohár vína, cigareta a pobrala sa na odchod. V zrkadle ešte skontrolovala sýto červený rúž na perách, prehrabla dlhú ryšavú hrivu. Uhladila šaty, ktoré začínali akurát vhodne nad prsiami a končili nie veľa pod zadkom. Napriek tomu, vďaka čižmám nad kolená, bolo vidno tak desať centimetrov nahej pokožky stehien. Spokojne sa usmiala a otvorila dvere. Prechádzajúc od výťahu k východu hotela si vychutnala šokovaný pohľad recepčnej. Venovala jej sebavedomý úškrn a ani sa len nepokúsila skryť bič, čo držala v ruke.
Keď ju zbadal taxikár, tiež chvíľu civel. V takých chvíľach si nikdy nebola istá, či to ľudia robia preto, že jej outfit jednoznačne prezrádza kým je, alebo preto, že vyzerá sakramensky sexi. Ale vždy to vedela nonšalantne ignorovať. Nastúpila do auta, pozdravila, nadiktovala adresu. Cez okno taxíka pár minút sledovala krásy českého hlavného mesta a potom vystúpila v pomerne tmavej ulici na periférii. Z neoznačeného klubu, z ulice trochu stiahnutého do úzadia, svietili okná na červeno. Bez zaváhania vykročila k dverám, pred ktorými stál chlap. Na pár hodín posledný človek oblečený tak, že v nákupnom centre by pozornosť neupútal.
“Dobrý večer, madam,” pozdravil a uklonil sa. Odzdravila a podala mu pozvánku. Rýchlo ju prezrel a otvoril dvere:
“Přeji vám hezký večer, madam,” zaželal pri ďalšom úklone. Venovala mu úsmev a vošla.
Hneď pri dverách ju privítala usporiadateľka, Madam Andrea:
“Natálie, drahoušku, tebe jsem dlouho neviděla!”
“Nie vždy sa podarí prísť,” odvetila a opätovala bozky na obe strany tváre.
“Tak se tady rozkoukej, vždyť ty to znáš. Já si tě najdu později, až se to tady uklidní,” ukončila debatu, keď sa opäť otvorili vchodové dvere.
Natália prešla k uvítaciemu stolíku. Chlap v parochni a dámskych latexových šatách si ju zjavne pamätal:
“Madam Natália, rád vás zase vidím!”
Netušiac jeho či jej meno sa len zdvorilo usmiala.
“Šampaňské pro vás, madam,” ozval sa vedľa nej chlap s táckou plnou pohárov, oblečený v kostýme slúžky. Natália si kusla do jazyka, aby ho neopravila, že to nie je šampanské ale sekt a bez slova si jeden pohár vzala.
“Tohle je pro vás, madam,” postavil sa ten spoza stola. V rukách držal menovku, rozhodnutý pripnúť jej ju na šaty. Natália neúspešne potláčala úsmev, keď sa zasekol uprostred pohybu a bezradne prechádzal pohľadom jeden kus kože, tesne obopínajúci jej prsia práve tak ako aj pás a boky.
“Kdyby jste mohla sama…” pokúsil sa jej kúsok plastu podať.
Natália sa už úsmevu neubránila:
“Zabudni na to, že si to prepichnem.”
Evidentne ho zaskočila, lebo zmeravel a váhal.
“Marčo, neobtěžuj madam! Stejně jí tady každej zná!” zaznel Andrein káravý hlas. Natália jej venovala prekvapený pohľad:
“Si si istá?”
“Kdo by zapomněl na takový nádherný vlasy?”
Latexový chlap si odkašľal, sadol späť a podal Natálii zamatové vrecko s plastovými mincami:
“Soutež subíků začíná o desáté. Tohle je vaše platidlo pro burzu otroků, ta začne o půlnoci. Vyberte si, prosím, svého číšnika,” mávol za seba na rad nastúpených chlapov. Všetci mali na sebe čierne trenírky, na krku obojok a na zápästiach biele manžety, akoby odstrihnuté z košele. Na tvárach neutrálny výraz a hľadeli rovno pred seba. Vybrala si sympatického štyridsiatnika s jemne prešedivelými tmavými vlasmi. Latexový chlap na neho zrúkol, čašník sa postavil pred Natáliu a uklonil:
“Madam.”
“Vyberte si úpravy,” mávol latexák na koniec stola, kde boli naskladané pásy cudnosti, análne kolíky a rôzne svorky na bradavky. Štyridsiatnik nespokojne stisol pery, ale mlčal.
“Ďakujem, možno neskôr,” pokrútila Natália hlavou.
“Přeji vám dobrou zábavu,” dostala odpoveď a tak sa cez ťažký červený záves presunula do sály.
Všetky prítomné boli oblečené v koži, či latexe. Šaty, sukne, korzety a vysoké opätky rôznych strihov a farieb mali spoločný len nádych – nadradenosť. Niektoré dámy sedeli, iné postávali. Každá mala za chrbtom takmer nahého chlapa s bielymi manžetami. Nerovnosť pohlaví tu kričala z každého detailu.
Natália podala pohár sektu svojmu čašníkovi a šla sa pozdraviť so známymi a zoznámiť s neznámymi dámami. Keď si konečne sadla k jednému zo stolov a čašníkovi do druhej ruky strčila svoju kabelku, prvé čo si všimla, bol popolník.
“Tu sa fajčí?” opýtala sa vedľa sediacej dámy.
“Jo. Většina dam kouří,” zaznela odpoveď vysokým tónom.
“Vy máte predsa prísnejšie protifajčiarske zákony, ako my.”
“To já nevím,” mykla dáma plecom, vytiahla cigaretu a zapálila si.
Natália urobila to isté a otočila sa na chlapa za sebou:
“Aké tu majú víno?”
“Držia Mrva a Stanko, madam,” dostala úslužnú odpoveď. Natáliu slovenčina trochu prekvapila, ale to vlastne nebolo až také zvláštne:
“Rulandské šedé?”
“Myslím, že tu je. Ak dovolíte, pôjdem to preveriť, madam.”
Vzala mu z rúk sekt, prikývla a chlap sa zvrtol, aby sa vzápätí otočil späť:
“Tipujem, že asi fľašu, nie rozlievané.”
Uchechtla sa:
“Áno.”
“Miluju bublinky!” zapišťala prísediaca dáma a napila sa. Natália si premerala jej priestorovo náročnú postavu a priateľsky sa usmiala:
“Chceš moje? Ani som sa toho nedotkla.”
“Můžu? Ty nebudeš?”
Dámu nápad nadchol ako malé dieťa cukrík a Natália zaváhala, koľký jej pohár to dnes večer asi je.
“Nie, ja to nepijem,” odvetila podávajúc flautu do bacuľatých rúk.
“Jé, děkuji!”
´Ježiš, ona vie pišťať ešte viac.´
“Jsem Klóďa. Tedy, Madam Klotylda,” opravila sa detinsky vyzerajúca tvárička a afektovane zdvihla nos. Natálii došlo, že názor na ňu si práve dotvorila.
“Natália,” silene sa usmiala.
“Jó, já vím. Ty si ta fotografka,” mávla rukou Klóďa a štedro si odpila.
Natália sa na viac než úsmev a prikývnutie nezmohla.
Na stole pred ňou sa objavil pohár.
“Rulandské šedé, madam,” zaznel hlas štyridsiatnika. “Smiem vám naliať?”
Prikývla a sklo si oprela o pery ani nie sekundu po tom, ako to urobil. Presvedčená, že alkohol pomôže, skúsila debatu ešte raz:
“Klodi, ako si sa sem dostala?”
“Tramvají,” zaznela odpoveď, ktorá Natálii na chvíľku vyrazila dych.
“Ja som myslela, odkiaľ vieš o tejto akcii, alebo kto ťa pozval?”
“Jó, ahá. Já to tady znám, je tady mnoho akcí. Jakože minule jsem tady byla jako subka, se svím pánem, ale teď už jsem domina,” sveťácky opäť mávla rukou.
To už bolo na Natáliu veľa a vstala:
“Idem ešte pozdraviť dámy,” a rýchlo od stola odišla.